Zastavte šírenie izraelskej genocídnej vojny do Libanonu!
Kevin B. Anderson | IMHO Journal
O brutálnych vraždách Izraela, jeho koloniálnej arogancii a obmedzeniach modelu odporu Hizballáhu.
So zdanlivým súhlasom USA začal Izrael zatiaľ najnebezpečnejšiu a najbezohľadnejšiu eskaláciu svojej vojny proti Palestínčanom a Arabom. V piatok 27. septembra, len niekoľko hodín po tom, čo premiér Benjamin Netanjahu predniesol bojovný prejav na Valnom zhromaždení OSN, Izrael zaútočil bombou a raketou v centre libanonského Bejrútu, pričom zabil väčšinu najvyššieho vedenia Hizballáhu, veľkej a dobre organizovanej šiitskej moslimskej milície. Medzi mŕtvymi bol aj Hasan Nasralláh, jej vodca a najmocnejší politický líder v Libanone.
Týmto útokom a sériou ďalších útokov, ktoré zahŕňali bizarné nastražené nálože v tisícoch elektronických pagerov, ktoré zranili stovky radových členov Hizballáhu, ich rodiny a náhodných okoloidúcich, štát Izrael rozšíril svoju genocídnu vojnu proti Palestínčanom v Gaze. Izrael tam za posledný rok zabil 41 000 ľudí, prevažne civilistov, a tvrdé represie vykonával aj na Západnom brehu Jordánu.
Vo svojom prejave v OSN 27. septembra Netanjahu prakticky vyhlásil vojnu celému regiónu vrátane Iránu vzdialeného tisíc míľ (1500 km): „V Iráne neexistuje miesto, na ktoré by nedosiahla dlhá ruka Izraela, a to platí pre celý Blízky východ.“ V nasledujúcich hodinách, keď útok prebiehal, zjavná spoluúčasť USA bila do očí, a to napriek pro forma popieraniu. Ako s prižmúrením oka a prikývnutím informovali najautoritatívnejšie americké noviny: Podľa hovorkyne Pentagónu Sabriny Singhovej „americký minister obrany Lloyd J. Austin III. telefonoval so svojím izraelským kolegom Yoavom Gallantom, zatiaľ čo Izrael uskutočňoval útok. Povedala však, že Spojené štáty 'neboli do tejto operácie nijako zapojené a neboli vopred nijako varované'“ (Ronen Bergman a iní, ‚Israel Bombs Residential Site in Effort to Kill Hezbollah Leader,‘ New York Times, 28. septembra 2024). Ako čerešničku na torte, pokiaľ ide o spoluúčasť USA, prezident Joe Biden vyhlásil, že zavraždenie Nasralláha predstavovalo „určitú mieru spravodlivosti“.
V čase písania týchto riadkov začal Izrael intenzívne letecké útoky na Jemen kontrolovaný húsíami a hrozí pozemnou inváziou do Libanonu alebo prinajmenšom premenou Libanonu na druhú Gazu prostredníctvom leteckých útokov. Budúcnosť síce nepoznáme, ale môžeme si byť istí, že ničenie životov Arabov bude pokračovať v nezmenšenej miere a na väčšom území, zatiaľ čo západní politici budú naďalej deklarovať svoju podporu „právu Izraela na obranu“.
Čo tým všetkým štát Izrael zamýšľa alebo si myslí, že môže dosiahnuť? Iste, ukázal, že na rozdiel od 7. októbra minulého roka, keď bol úplne ponížený prekvapivým útokom Hamasu, sú vychvaľované izraelské spravodajské služby v spolupráci s USA a ďalšími stranami schopné zorganizovať ničivé útoky proti svojim nepriateľom. V tomto prípade ich jasná technologická prevaha, ako aj staromódne využívanie špiónov vo vnútri Hizballáhu (lebo ako inak by vedeli, kedy a kde sa vedenie Hizballáhu zhromažďuje?) zasadili vedeniu Hizballáhu tvrdý úder. Doteraz sa im tiež podarilo zablokovať väčšinu protiútokov Hizballáhu zo vzduchu.
Ale aký úžitok, dokonca aj z koloniálneho hľadiska, má štát Izrael a jeho spojenci z takéhoto taktického víťazstva, ak nie zo samotnej pomsty za sériu útokov na libanonskú hranicu a bojové vyhlásenia Hizballáhu? Dokáže dlho slúžiť ako morálna vzpruha v čase, keď sa blíži ročné výročie patovej situácie v Gaze bez významnejšej záchrany rukojemníkov napriek tomu, že sa pristúpilo ku genocíde obyvateľstva?
Robí si štát Izrael ilúziu, že dokáže „zlikvidovať“ svojich nepriateľov v Libanone spolu s tými v Gaze, keby mu to USA dovolili? Celý štát Izrael, nie Netanjahuova vláda je to správne pomenovanie, pretože Netanjahuovi „umiernení“ oponenti patrili k tým, ktorí ho vyzývali, aby „zastavil“ menšie útoky Hizballáhu na severnej hranici. Ešte v auguste „umiernený“ opozičný politik a bývalý generál Benny Gantz skutočne zaútočil na Netanjahuovu neofašistickú vládu, že nie je dostatočne agresívna na libanonskej hranici: „Musíme zachovať výhodu iniciatívy, ktorá bola prebratá, a zvýšiť politický a vojenský tlak na vytlačenie Hizballáhu, aby sa obyvatelia severu bezpečne vrátili do svojich domovov“ (Jonathan Borger, ‚Netanjahu čelí izraelským výzvam na širšie údery proti Hizballáhu‘, The Guardian, 26. augusta 2024). A pokiaľ ide o atentát zo vzduchu na Nasralláha a vedenie Hizballáhu, zdá sa, že izraelská verejnosť túto operáciu pevne podporuje a považuje ju za veľké víťazstvo.
Takticky úspešné atentáty v Bejrúte získajú Netanjahuovi čas u jeho verejnosti a u USA a európskych mocností, čo mu umožní vyzerať ako víťaz, čo obdivujú všetci vládcovia. Pôjde Izrael s jadrovými zbraňami v nasledujúcich mesiacoch ešte ďalej? Uskutoční Netanjahuovu hrozbu z jeho prejavu v OSN, že povedie vojnu od Gazy až po Teherán, aby „zlikvidoval“ svojich nepriateľov? Pokúsi sa zájsť tak ďaleko namiesto toho, aby rokoval o ukončení okupácie Palestíny? Budú USA súhlasiť?
Veľká ilúzia Izraela, ktorú zdieľali USA, Spojené kráľovstvo a EÚ, ako aj arabskí monarchovia a diktátori Egypta, Saudskej Arábie atď., že palestínska vec bola odsunutá na vedľajšiu koľaj, ak nie prakticky zlikvidovaná, bola zničená masívnym útokom Hamasu 7. októbra 2023. Vracia sa táto ilúzia, aj keď v násilnejšej podobe prostredníctvom plánu na „likvidáciu“ domnelých nepriateľov Izraela?
Pravdepodobne. Isté však je, že atentát na vedenie Hizballáhu z 27. septembra podkopal, ak nie zničil, aj iný typ ilúzie. Irán, Hizballáh a ich spojenci boli proti väčšine masových demokratických arabských revolúcií v roku 2011 a dokonca sa podieľali na nevýslovnej brutalite potláčania sýrskej revolúcie zo strany polovojenského Asadovho režimu. Na istý čas to viedlo k tomu, že jeden z ich blízkych spojencov, Hamas, sa odklonil od toho, čo sa stalo ich Osou odporu. Irán a Hizballáh vo svojej propagande, keď práve neodsudzovali arabských revolucionárov ako užitočných idiotov imperializmu, tvrdili, že ku konečnej porážke spontánnych, horizontálnych arabských povstaní v roku 2011 došlo preto, lebo neboli účinným prostriedkom organizovania odporu. Tvrdili to napriek tomu, že povstania v roku 2011 skutočne zvrhli dve vlády, v Tunisku a Egypte, a na chvíľu začali rozvíjať politické revolúcie v týchto krajinách. To neznamená, že by sme nemali kritizovať - skôr ako revoluční marxisti než islamisti - tieto hnutia a ich jednostrannú vieru v spontánnosť, no pevnejšia organizácia a lepšie teoretické ukotvenie nemusia znamenať ani hierarchický/avantgardistický model.
Najmä po porážke všetkých arabských revolúcií takí ako Hizballáh tvrdili, že ich vlastná hierarchická, tajná, militaristická a autoritatívna forma organizácie je lepšie vybavená na účinný boj proti takým mocným nepriateľom, ako je imperializmus a izraelská okupácia. Hamas tvrdil niečo podobné. Veľká taktická porážka Hizballáhu 27. septembra 2024 ukazuje, že tieto hierarchické/autoritárske formy organizácie a teokratická politika jednoducho nie sú také životaschopné, ako tvrdia, a to nielen preto, že pravicová politika týchto teokratických hnutí neponúka masám žiadne skutočné oslobodenie, ale aj preto, že poraziť niečo také mocné, ako sú izraelskí okupanti, si bude vyžadovať masovú angažovanosť a iniciatívu vrátane politiky, ktorá osloví časť izraelskej židovskej robotníckej triedy a progresívnych intelektuálov. Pri pohľade späť by sme si mohli všimnúť aj to, že zo všetkých palestínskych ozbrojených a/alebo masových demokratických hnutí za posledných štyridsať rokov jediné, ktoré dosiahlo aspoň obmedzené víťazstvo, bola masová, prevažne nenásilná intifáda v rokoch 1987 - 1988 na palestínskych územiach.
V tomto zmysle si skutočný odpor voči genocídnym vojnám Izraela vyžaduje nielen rozhodné, masové akcie v regióne a na celom svete, ale aj prehodnotenie našich základných východísk, ak chceme prejsť od protestu k víťazstvu. Súčasťou tohto prehodnotenia bude musieť byť viac diskusií o našich cieľoch, ako aj o tom, proti čomu sa staviame, a tiež o prostriedkoch na dosiahnutie týchto cieľov.
Jednou z vecí, ktoré musíme zvážiť, je potreba dôslednej opozície proti okupácii a genocíde, a nie konať tak, ako keby režimy mimo sféry USA, Spojeného kráľovstva a EÚ tiež nevykonávali takéto zločiny. Spomeňme si na Čínu a Ujgurov alebo na potláčanie demokratickej revolúcie v Barme/Mjanmarsku. Alebo boj Ukrajiny proti genocídnej okupácii zo strany Ruska.
Takéto diskusie musia prebiehať v rámci teórie/praxe, ktorá je už viac ako storočie charakteristickým znakom serióznych marxistických hnutí. Tieto diskusie sa musia odohrávať nielen v čitateľských skupinách alebo na radikálnych konferenciách, akokoľvek sú dôležité, ale aj uprostred hluku a zápalu samotného boja. Nie sú rozptýlením, ale práve tým vláknom, ktoré drží skutočné oslobodzovacie hnutia pohromade.
Ale keď to robíme, musíme predovšetkým a okamžite vyjsť do ulíc, na univerzitné kampusy a pracoviská a žiadať ukončenie tejto genocídnej vojny a jej financovania a podpory zo strany USA/Veľkej Británie/EÚ.
Zastavte genocídnu vojnu Izraela proti Gaze!
Zastavte izraelské útoky na Západný breh!
Zastavte izraelské útoky na Libanon a Jemen a hrozby voči Iránu!
Ukončite vojenskú a hospodársku pomoc Izraelu!
Okupácia je zločin, od Ukrajiny po Palestínu!
Podporujte skutočne revolučné a oslobodzovacie hnutia na celom svete!
september 2024
https://imhojournal.org/articles/17788/