Vo vojne: nacionalizmus, imperializmus, kozmopolitika

Étienne Balibar | commons.com.ua

Na väčšinu otázok, ktoré sa chystám preskúmať, sa musím priznať, že nemám pripravenú odpoveď. Čo je ešte horšie: v mnohých prípadoch sa obávam, že tieto odpovede neexistujú. To nám však nemôže zabrániť v hľadaní týchto odpovedí a ešte predtým v hľadaní správnych formulácií samotných otázok, s pomocou všetkého, čo sa vieme dozvedieť a kriticky prediskutovať. Vojna na Ukrajine vyvoláva otázky všeobecného záujmu a ovplyvňuje nás a bude to robiť čoraz viac: našu súčasnosť, našu kolektívnu budúcnosť, naše miesto vo svete. V súvislosti s touto vojnou nie sme jej vzdialení alebo neutrálni pozorovatelia, sme jej účastníkmi a jej výsledok bude závisieť aj od toho, čo si budeme myslieť a čo budeme robiť. Sme vo vojne. Nemôžeme „opustiť vojnu“, ako napísal môj kolega Sandro Mezzadra v solídnom pacifistickom manifeste. Čo však neznamená, že musíme viesť vojnu vo všetkých formách, ktoré sú nám práve predostreté. Naše možnosti výberu sú pravdepodobne veľmi obmedzené, no nemôžeme sa rozhodnúť, že žiadne nejestvujú.

Ale o akú vojnu tu ide? Ani to nemôžeme povedať s úplnou istotou. Pretože nemáme úplnú predstavu o tom, ktoré priestory vojna okupuje, mimo očividného územia, ktoré tohto februára napadli ruské armády, a niektorých priľahlých oblastí. Vyvstávajú pred nami zásadné otázky o rozsahu a dôsledkoch konfliktu dopadajúceho až za hranice Ukrajiny, vari do celého sveta, zatiaľ čo sa vojna odvíja a postupne mení charakter. Od nich závisia aj hypotézy, ktoré môžeme formulovať o tom, aké formy by politika (ako inštitucionálna a kolektívna prax) mohla nadobudnúť vo vojne a po nej (ak bude nejaké „po“). Clausewitz vo svojej slávnej vete, opakovanej až do bezvedomia, povedal, že „vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami“. Ešte rozhodujúcejšia otázka však znie: aká politika môže pokračovať počas vojny a ako vojna po nej zmení pomery a samotný obsah politiky?

Budem diskutovať o týchto problémoch okolo troch hlavných tém: Po prvé, „čoho sa vojna týka?“ alebo aké definície možno dať súčasnej vojne? Po druhé, ako táto vojna nanovo definuje rolu nacionalizmu a samotnej „formy národa“? Po tretie, akým spôsobom artikuluje politické priestory v globálnej štruktúre konfliktov a aktérov.

Čoho sa týka vojna?

Moja hypotéza v tejto prvej časti je nasledujúca: „charakter“ súčasnej vojny nie je možné pochopiť, ak na ňu postupne neaplikujeme niekoľko „mriežok“, ktoré pôsobia na rôznych úrovniach a zdôrazňujú rôzne modality konfliktu. Vojna je teda v podstate viacrozmerná: odvíja sa na niekoľkých „dejiskách“ v rôznych rytmoch. Musíme sa však rozhodnúť, ktorému aspektu dáme prednosť v našom politickom hodnotení toho, čo je vo vojne „v stávke“, a ktorý budú usmerňovať naše zásahy v situáciách, v ktorých sa ocitáme vzhľadom na našu históriu a geografiu (napríklad ako európski občania). Toto rozhodnutie bude vychádzať z nášho chápania rozličných faktorov vojny a ich artikulácie, no v konečnom dôsledku pôjde o subjektívne rozhodnutie, ktoré nemožno automaticky odvodiť z jeho vlastných premís.

Domnievam sa, že vojna sa vyvíja na štyroch rôznych úrovniach súčasne, ktoré sa tu pokúsim naznačiť; no niektoré predpoklady za sebou nasledujú. Po prvé, hoci charakter každej vojny určite závisí od cieľov bojujúcich strán, v skutočnosti nie je definovaný ich zámermi, ale politickou konštitúciou ich kolektívnych inštitúcií (zvyčajne národov) a historickými podmienkami, v ktorých sa tieto inštitúcie ocitajú. To vedie k druhému predbežnému stanovisku: existuje veľa „druhov“ vojny. Porovnania sú užitočné, najmä ak sa týkajú podobných aktérov: v tomto prípade s americko-irackou vojnou v roku 2003, alebo vojnami v Juhoslávii v 90. rokoch, alebo vojnou v Čečensku na začiatku 21. storočia, vojnou vo Vietname v 70. rokoch... Ale fungujú v podstate ako negatívne príklady. V istom zmysle je každá nová vojna novým typom vojny. A po tretie, vojna má po sebe nasledujúce fázy „pohybu“ a „pozícií“, v ktorých sa rovnováha síl mení: to zvyčajne zodpovedá mutáciám „hraníc“, v ktorých sa nachádza. V tomto prípade, po počiatočnej fáze, v ktorej národné sily Ukrajiny zatlačili ruskú inváziu, vojna uviazla vo vražednom útoku proti východným obranným líniám krajiny a vrátila sa na svoje východiskové miesto z roku 2014. Avšak, až so súčasným vývojom sa všetky jej „geopolitické“ rozmery stávajú viditeľnými.

Prvá definícia, ktorú môžeme uviesť, je: toto je vojna za nezávislosť ukrajinského národa. To nám umožňuje porovnať ju s anti-imperialistickými oslobodzovacími vojnami v 20. storočí (ako Alžírsko alebo Vietnam), alebo dokonca s konštituovaním sa ranomoderných národov, ktoré sa oddelili od Britov, Španielov a Osmanskej ríše. Pravda, Ukrajina, ktorá bola v Sovietskom zväze „federatívnou republikou“, sa stala formálne nezávislou v roku 1991, keď bol Sovietsky zväz rozpustený. A uznalo to aj medzinárodné spoločenstvo. To je kľúčové, pretože to jednoznačne charakterizuje ruskú inváziu ako porušenie medzinárodného práva. Na jednej strane je agresivita, na druhej strane odpor. Ruská propaganda však dávala jasne najavo, že nezávislosť Ukrajiny nie je akceptovaná ako hotová vec zo strany „impéria“, ktorému po stáročia patrila väčšina ukrajinského územia a ktoré existovalo aj počas komunistickej éry napriek demokratickým princípom, ktoré vyhlásila októbrová revolúcia. Dá sa teda povedať, že Ukrajinci teraz vedú vojnu za nezávislosť, po ktorej – ak zvíťazia – sa už o existencii národa nebude diskutovať. Dosahuje sa to však za cenu obrovského ničenia a utrpenia.

Odkaz na pokračovanie imperiálnej nadvlády v „euroázijskom“ priestore od Tichého oceánu po poľské hranice a ešte ďalej, a najmä na dôsledky ruskej revolúcie, nás núti uvažovať o vojne aj z iného uhla pohľadu a na inej rovine. Nepomer síl (a ničenia) je obrovský a sú tu určité významné konštitutívne rozdiely, ale podobne ako vojny v Juhoslávii v 90. rokoch, aj táto „vojna za nezávislosť“ patrí do kategórie postkomunistických vojen, ktoré vyplývajú z tzv. kolapsu bývalých „socialistických štátov“ v Európe a zlyhania ich „národnej politiky“, ktorá v konečnom dôsledku len umocnila nepriateľské nacionalizmy (ďalej vyostrované divokou politikou neoliberálnej „primitívnej akumulácie“). To nás upozorňuje na skutočnosť, že v perspektíve jedného storočia táto vojna nie je len európskou vojnou stojacou proti európskemu ľudu, európskym národným štátom a popri nich európskym mocenským štruktúram a alianciám, ale je pokračovaním, resp. novou epizódou v tragickej histórii európskej občianskej vojny, ktorá sa začala prvou svetovou vojnou, bola pretvorená októbrovou revolúciou, potom nástupom nacizmu v porazenom Nemecku so sieťou fašistických spojencov v celej Európe, teda druhou svetovou vojnou, a napokon studenou vojnou a „železnou oponou“, ktorá padla v roku 1989. Je to tragická história plná zmien režimov, ničenia a obnovy národov, genocíd a masakrov, totalitných nadvlád, ktorých stopy úplne nezmizli. Ak sa na súčasnú vojnu pozrieme z tejto perspektívy, „totálna vojna“, ktorá sa v súčasnosti vedie na východnej Ukrajine a exodus miliónov ľudí, určite nie sú opodstatnené, ale sú menej prekvapujúce. Ide o opakovanie rovnakej schémy, na ktorú sa veľmi ľahko zabudlo, pretože sa predpokladalo, že základné problémy boli „vyriešené“.

Táto druhá definícia však bezprostredne vedie k ďalšiemu rozšíreniu súvislostí, do ktorých možno túto vojnu zasadiť. Európske vojny 20. storočia boli tiež „svetovými vojnami“ alebo časťami „svetových vojen“, pričom Európe v nich bolo pridelené viac-menej „ústredné“ miesto. Povedal by som, že súčasná vojna je skôr „globalizovanou vojnou“, alebo je na ceste stať sa „globalizovanou vojnou“, aj keď „hybridného“ charakteru, do ktorej sú mnohé časti sveta, ich politické štruktúry a obyvateľstvá zapojené asymetrickým spôsobom. Vyplýva to zo skutočnosti, že bezprostredne bojujúce strany sú súčasťou globálnych aliancií, ktoré im poskytujú podporu a možno povedať, že cez nich vedú „zástupnú vojnu“. Vzhľadom na nejednoznačný postoj Číny v konflikte to samozrejme platí najmä na „západnej strane“. Bez permanentných tokov zbraní a informácií by ukrajinská armáda so všetkými svojimi prednosťami nebola schopná odolať ruskému útoku. A Západ vedie aj „ekonomickú vojnu“ s Ruskom. Je veľmi dôležité, že zatiaľ čo Rusko oficiálne popiera, že vedie vojnu, nazývajúc ju „špeciálnou vojenskou operáciou“ (ako v koloniálnych vojnách v minulosti), Západ tiež popiera, že by bol zapletený do vojny, ale hovorí o „sankciách“. Predovšetkým je tu dôležitý fakt, že kombinácia ničenia spôsobeného vojnou, blokády uvalenej na vývoz kukurice a iných poľnohospodárskych produktov a dôsledkov sankcií na globálnu ekonomiku vytvárajú dramatickú perspektívu nedostatku potravín, ktorá hrozí populácii na globálnom juhu s hladomormi: aj oni sa teraz ocitajú „vo vojne“.

Nakoniec je tu štvrté vymedzenie vojny, ktoré nemožno nechať bokom a straší na jej okraji: možnosť, že sa stane jadrovou vojnou. Túto znepokojivú otázku nastolil Jürgen Habermas v nedávnom dokumente, ktorý vyvolal polemiku v Nemecku. Mnohí komentátori sa domnievajú, že použitie jadrových zbraní vo vojne je nástrojom „vydierania“ ruského režimu. Iní tvrdia, že ruská invázia je „koloniálnou vojnou s jadrovým dáždnikom“, ktorý núti druhú stranu (západnú koalíciu zjednotenú pod NATO) obmedziť rozsah svojej pomoci a rozsah intervencie. Tu však uniká podstata, ktorá súvisí so skutočnosťou, že „prechod do extrému“ nie je v totálnej vojne nikdy vylúčený, ak sa neskončí jednoznačnou výhodou na jednej strane, a skutočnosť - ktorú v čase studenej vojny správne zdôraznil Günther Anders alebo Edward Thompson –, že prítomnosť (a rozsah) jadrových zbraní vytvára katastrofické predpoklady, ktoré nie sú pod kontrolou politických režimov a ich lídrov. „Exterminácia“, povedané Thompsonovými slovami, nie je „nemysliteľnou“.

Takže sme späť pri nutnosti rozhodnúť, akú prednosť dáme v našich úsudkoch týmto rozličným dimenziám, ktoré však od seba nie sú nezávislé. Môj postoj – a som si vedomý toho, že je vratký – je taký, že je naliehavo potrebné podporiť odpor ukrajinského ľudu, ktorý sa vedie v mene nezávislosti ich národa, nie preto, že národná nezávislosť je sama osebe absolútnou hodnotou, ale preto, že je to jednoznačne ich právo na sebaurčenie, ktoré bolo zamietnuté, a pretože sú obeťami zločinnej vojny vedenej v masovej miere. Ich porážka by bola morálne neprijateľná a mala by ničivé politické dôsledky na medzinárodný poriadok. Ale táto podpora nesmie byť slepou podporou. Preto teraz prechádzam k ďalším dvom bodom môjho príspevku, týkajúcich sa problematiky nacionalizmu a geopolitiky globálneho priestoru a konfliktov, ktoré v ňom prebiehajú.

Národy a nacionalizmy

Mohli by sme povedať, že „slovo začínajúce na N“ je teraz opäť v centre politickej debaty a vyvoláva strašidlo genocídneho násilia, netolerancie a vylúčenia, pričom nás núti prehodnotiť zjavnú neredukovateľnosť „formy národa“ na rolu posledného historického aktéra. Ukrajinskú stranu jednoznačne udržiava duch „národnej“ jednoty a autonómie, ktorého možno nazvať „nacionalizmom“ – iný výraz pre to neexistuje. Nemôžeme však hovoriť iba o ekvivalentnosti s ruským „nacionalistickým“ diskurzom: toto nie je len otázka nerovnováhy síl a asymetrického postavenia vo vzťahu k medzinárodnému právu (ktoré posväcuje „suverenitu“ národných štátov za predpokladu, že sú medzinárodne uznávané, čo závisí od mnohých nepredvídaných okolností). Ide o ich politický charakter: ruská propaganda, využívajúca prítomnosť niektorých extrémistických skupín, ktoré hrali aktívnu rolu v ukrajinskej politike od získania nezávislosti, a pomyselnú „Veľkú vojnu“ proti nacizmu po roku 1941, prezentuje ukrajinský režim ako vzkriesenie „nacizmu“.

No v skutočnosti je to súčasný ruský režim, ktorý prejavuje totalitné črty, od násilného potláčania politických oponentov až po rozvoj imperiálneho diskurzu zameraného na historické poslanie a nadradenosť „ruského ľudu“ prezentovaného ako „nadradení“. Z toho odvodzujem dve navzájom súvisiace axiómy: po prvé, neexistuje nič také ako „národ“ bez nacionalizmu, preto absolútne odmietnutie nacionalizmu ako reakčnej ideológie samo o sebe nemá zmysel, pokiaľ sa nerozhodneme, že by sa mala odmietnuť samotná forma národa (čo predstavovalo reálny postoj značného prúdu socialistickej tradície). A po druhé, premeny nacionalizmu a podoby formy národa sú na rôznych miestach a okamihoch histórie recipročné. Dejiny národov (z veľkej časti determinované vojnami, do ktorých sú zapojené) generujú dramatické zmeny vo význame a charaktere nacionalistických ideológií, ktoré následne posúvajú národy odlišným smerom. Alebo, lepšie povedané, na čom politicky záleží, sú meniace sa proporcie, nerovnomerná rovnováha protichodných foriem „nacionalizmu“ združených pod jedným názvom. Inými slovami, nemali by sme sa snažiť dať odpoveď na otázku typu: „Čo je ukrajinský nacionalizmus?“, ale skôr: čím sa v priebehu tejto vojny stáva?

Opäť si uvedomujem, že hypotézy, ktoré tu predložím, sú veľmi vratké. Mohli by byť veľmi rýchlo vyvrátené, no možno aj napriek tomu stoja za zváženie. Domnievam sa, že neuralgická otázka, okolo ktorej sa točí politická orientácia ukrajinského nacionalizmu a jeho politických dopadov, sa týka postavenia „multikulturalizmu“ (počnúc viacjazyčnosťou) v inštitúciách ukrajinského národného štátu. Prepožičiavajúc si kategórie, ktoré sú v súčasnosti vo veľkej miere akceptované politickou sociológiou z hľadiska opozície demos verzus etnos, si predstavujem „optimistický“ scenár spojený s črtami súčasného vlasteneckého odporu, ktorý naznačuje, že Ukrajina a jej ideálna identita sa mení od „etnického národa“ smerom k „občianskemu národu“ alebo k prevahe dema nad etnosom. Vyplýva to z pozoruhodnej skutočnosti, že – na rozdiel od očakávaní útočníka – dve „jazykové komunity“ existujúce na Ukrajine, ktoré, nemali by sme zabúdať, sa do značnej miery prekrývajú (čo znamená, že väčšina Ukrajincov je bilingválnych), spojili svoje sily vo vlasteneckom odboji a stotožnili sa s myšlienkou samostatného ukrajinského národného štátu. To sa zdá byť rozhodujúcim faktom, hoci je jasné, že v rôznych častiach krajiny pôsobia aj opačné sily.

Tu je na mieste rýchla odbočka k schéme ideologického diskurzu. Na strane ruského imperializmu, ktorý popiera existenciu ukrajinského národa, existujú určité rozpory (ktoré ich ideológom nebránia spojiť svoje sily). Jeden diskurz sa sústreďuje na myšlienku, že tu je jeden „ruský svet“ s genealógiou zakorenenou v náboženskej a jazykovej histórii, ktorej sú Ukrajinci a ich jazyk len jednou vetvou nepretržite spojenou s ostatnými, symbolicky poznačenou „presunom“ hlavného mesta z Kyjeva do Moskvy. Ďalší, podobný koloniálnym diskurzom v iných častiach sveta, prezentuje „ukrajinčinu“ ako jazyk a obyvateľstvo, ktoré ním hovorí v zmysle podradnej rasy alebo „ľudí bez histórie“, s výnimkou ich začlenenia a vzdelania v rámci impéria. Tieto dva diskurzy ukazujú, ako sa v protiklade k nim na Ukrajine konštituoval nacionalistický naratív: ako naratív nepretržitej existencie ukrajinského ľudu/národa, ktorý je v podstate totožný s jeho odporom voči zničeniu jeho kolektívnej identity, o ktoré sa usiluje predovšetkým Ruské impérium. Tento príbeh vytvára mýtickú kontinuitu medzi stredovekým kráľovstvom zvaným Rus, ktorého hlavným mestom bol Kyjev, a súčasným národným obrodením, napriek úplnej heterogénnosti a diskontinuite týchto spoločenských útvarov, avšak so symbolickými prechodnými prejavmi („kozácké“ kniežatstvá, republikánska „Rada“ počas revolučného obdobia po roku 1917). Táto kontinuita samozrejme ide ruka v ruke s myšlienkou, že jestvuje vlastná identita založená na jazykovom spoločenstve, ktoré sa nepodarilo „vykoreniť“ imperiálnou mocou. Mojím cieľom nie je diskvalifikovať toto rozprávanie (veľmi podobné iným národným mytológiám vo svete), ale skôr naznačiť, prečo je dedičstvo minulosti v tomto regióne v skutočnosti pravdepodobne oveľa zložitejšie. Ako naznačuje jej samotný názov, Ukrajina (v rámci meniacich sa hraníc v priebehu storočí) je pohraničnou krajinou, kde sa kultúra a kolektívna „prináležitosť“ vyznačujú mnohosťou a hybridnosťou, samozrejme nechýba násilie a sociálne konflikty, pretože vždy bola rozpoltená medzi súperiacimi impériami (alebo kráľovstvami), vystavená rozdeleniam a začleňovaniu do hegemónnych suverenít, demografickým revolúciám prostredníctvom deportácií a príchodov cudzích národov, dokonca genocídam (z ktorých sa dve udiali v 20. storočí: boľševické vyhladzovanie roľníkov hladom a nacistické vyvražďovanie Židov prostredníctvom masových popráv a táborov smrti)… Zásadným fenoménom, ako som už pred chvíľou naznačil, je bilingvizmus väčšiny obyvateľstva, za ktorý do veľkej miery vďačia sovietskemu školskému systému, prostredníctvom ktorého bola vytvorená súčasná vzdelaná stredná trieda.

Toto sú niektoré z dôvodov, prečo tvrdím, že najdôležitejším faktorom v genéze vlasteneckého ducha, ktorý podporuje bojovú schopnosť ukrajinského ľudu v tejto vojne, nie je etnický naratív (alebo iba tento naratív), ale objavenie demokracie Majdanskou revolúciou v rokoch 2013-2014, ktorá vytvorila pojem občianstva odlišný od etnickej komunity. Tento demokratický vynález určite nie je čistý, pretože bol preniknutý skupinovými manévrami, manipuláciami „oligarchov“ a skorumpovaných politikov, čo dokonca viedlo k násilným konfrontáciám medzi ozbrojenými milíciami, ale je bezpochyby  ľudovým demokratickým povstaním, najmä ak ho vnímame na pozadí regionálnych tendencií k autoritárstvu (alebo „post-demokracii“). To je určite jeden z dôvodov, prečo to už ruská diktatúra za Vladimíra Putina nemohla tolerovať: pretože započala kritiku korupcie a kolektívny posun smerom k oficiálnym hodnotám západoeurópskych demokratických systémov (akokoľvek môžu byť „oligarchické“, no ponechávajú priestor pre politický pluralizmus) a môže predstavovať vzor pre občanov Ruskej federácie.

Samozrejme, uvedomujem si, že iné sily to tlačia opačným smerom: najmocnejšou z nich je samotná vojna, najmä preto, že musí rozpútať rusofóbiu, ktorá nie je zameraná len na Rusko ako štát, ale aj na ruskú kultúru a jazyk, teda ich používanie a valorizácia samotnými ukrajinskými občanmi. Veľká neznáma tejto situácie, ktorá je politicky rozhodujúca pre budúcnosť, spočíva vo vývoji tohto protikladu.

Geopolitika a nadnárodné priestory

Na záver sa chcem vrátiť k myšlienke, že viaceré „vojny“, ktoré sa v súčasnej situácii prekrývajú a vzájomne určujú, sa stanú zrozumiteľnými, ak ich príslušnú logiku pripojíme k úvahe o heterogénnych politických priestoroch, ktoré sa prelínajú nad „pohraničím“, ktorým je Ukrajina.

Dovoľte mi začať základným paradoxom spojeným s touto situáciou a rozšíreným samotnou vojnou: národy, ktoré sa usilujú o svoju nezávislosť, najmä ak bojujú proti Impériu (alebo politickej entite, ktorá sa snaží vzkriesiť minulé impérium), túžia presadiť svoju suverenitu. Národná suverenita (aj pre veľmi silné národy, od silných pre menšie) však bola vždy „obmedzenou“ suverenitou, ktorej predpokladom bolo uznanie inými národmi a začlenenie do aliancií. Na vrchole imperialistickej éry by do značnej miery bola formálnou autonómiou, pretože svet bol rozdelený na súperiace „tábory“, aj keď na oboch stranách nie rovnakým spôsobom. Táto situácia sa reprodukuje aj dnes, alebo možno by sme mali povedať, že ukrajinská „vojna za nezávislosť“ dokazuje, že nikdy nezmizla, iba zmenila svoju geografiu a stala sa predmetom odlišných geopolitických silových vzťahov. Dnes sa ukazuje, že Ukrajina sa môže brániť a zachrániť len vtedy, ak sa začlení do vojenskej aliancie NATO, teda do západnej imperialistickej štruktúry, hegemonizovanej USA v službách ich globálnych záujmov, a že sa dokáže presadiť a rozvíjať svoje demokratické hodnoty (v liberálnom zmysle) len ak sa stane členom „kvázifederálnej“ štruktúry, ktorou je EÚ. Oba procesy, ktoré vytvárajú závislosť ako skutočný obsah suverenity, sú úzko prepojené a môžu sa javiť ako nerozoznateľné, keďže samotná vojna zvyšuje vojenskú integráciu členských štátov EÚ, ktorá prebieha pod záštitou členstva v NATO, kde USA sú tiež v drvivej väčšine dominantné. To, čo v nedávnej minulosti (od konca studenej vojny) vyzeralo ako odlišný vývoj politiky a armády, sa teraz opäť javí ako dve tváre rovnakého procesu (s ničivými dopadmi opätovného zavedenia logiky „táborov“ do globálnej arény a odložením riešenia toho, čo som nazval „európskou občianskou vojnou“ na neurčito).

Ospravedlňuje tento jav ruskú propagandu, ktorá od samého začiatku tvrdila, že vojna (ktorú takto nenazýva) je dôsledkom agresívnej politiky NATO, ktorá sa snaží „zatlačiť“ bývalého komunistického rivala (ako to plánovali niektorí neokonzervatívni ideológovia)? Nemyslím si to, pretože aj keby NATO sledovalo politiku „obkľúčenia“ euroázijského politického priestoru tradične ovládaného Ruskom, čo sa zdá byť nepopierateľné, tak či tak nezaútočilo na Rusko vojensky. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, aké armády napadli Ukrajinu a momentálne ju ničia. Okrem toho by malo byť jasné, že žiadny kompromis s Putinovým režimom ani kapitulácia pred jeho požiadavkami nevyrieši paradox získania nezávislosti tým, že sa podriadi väčšiemu celku, pričom na druhej strane je mi tiež jasné, že v demokratickej krajine jestvuje úplná asymetria medzi perspektívou, že bude zabratá a znovu pohltená zaostalým autokratickým impériom, a perspektívou začlenenia do federácie, ktorá vytvára alebo udržiava nerovnosti, ale má nastavené pravidlá na vyjednávanie o účasti. Namieste je tu diskusia o súčasných formách a stupňoch imperializmu, ktorá sa týka rozlišovania medzi rozličnými formami podriadenosti, ktoré sa vnucujú. Ďalším krokom by bolo pokúsiť sa vyhodnotiť pravdepodobnosť, či pre Ukrajinu a samotnú Európu nebude politická integrácia, ktorá sa bude javiť ako nevyhnutný dôsledok „vojny za nezávislosť“ Ukrajincov, plne stotožňovaná a podrobená vojenskej integrácii do obnoveného transatlantického „tábora“. Bude to závisieť od strategického vývoja samotnej vojny: ako dlho bude trvať, ktorá strana „vyhrá“ alebo sa jednoducho ocitne vo výhodnej pozícii na rokovanie o mieri alebo prímerí, aké riešenia podporuje alebo toleruje verejná mienka na každej strane, kde treba rátať aj s ruským ľudom.

Možno ešte ostáva uviesť najdôležitejšiu úvahu. Úroveň geopolitických konfliktov medzi vojenskými alianciami a novou kartografiou globálnych imperializmov (kde môže byť Čína rozhodujúcim hráčom) by sme nemali vnímať ako poslednú možnosť pre diskusiu. To, čo som sa pred chvíľou snažil konceptualizovať ako „hybridný charakter“ vojny, ktorá nie je ani tak „svetovou vojnou“, ako skôr „globalizovanou vojnou“, nás môže zaviesť iným smerom. Vojny sa zásadne vedú o hranice a existuje ich niekoľko typov a úrovní: na jednej úrovni národné hranice definujúce pravidlá začlenenia a vylúčenia do komunity spoluobčanov bežne vynucované štátmi, na inej úrovni „globálne deliace čiary“, ktoré rozdeľujú planétu a ľudskú populáciu ako takú medzi „regióny“, ktoré sú dôsledkom koloniálnej a postkoloniálnej hegemónie, nerovnomerného vývoja a lokalizácie rôznych foriem kapitalizmu. Máme na mysli rozdelenie svetových území a svetovej populácie medzi globálnym severom a globálnym juhom. Je zrejmé, že toto rozloženie hrá rozhodujúcu úlohu vo vnímaní vojny v rôznych častiach sveta, najmä podporuje dojem, ktorý je vo veľkej miere zdieľaný na juhu, že ide o vojnu medzi „imperializmami severu“, možno dokonca o „vojnu zástupnú“, vedenú najmocnejším imperializmom, menovite USA (hoci si treba položiť otázku, či je stále najsilnejší). Ale to, čo som chcel naznačiť, bola skutočnosť, že toto rozdelenie, hoci zostáva reálne (a kľúčové), je znásobené aj inými „globálnymi“ javmi: rozhodujúce je globálne otepľovanie a environmentálna katastrofa. Ide o fenomén, ktorý posúva a rozvracia všetky hranice vo svete, najmä hranice medzi obývateľnými a neobývateľnými regiónmi a „hranice“ drancovateľných regiónov za cenu obrovského ničenia prírodnej krajiny. Vojna k tomu pridáva nový fenomén, nemenej ničivý: možnosť alebo dokonca pravdepodobnosť masového nedostatku potravín a hladomoru v blízkej budúcnosti v niekoľkých častiach sveta, väčšinou na juhu, kde nie je dostatok úrody ani peňažných rezerv na kúpu vzácnych zdrojov za vysoké ceny. Toto je konkrétna podoba katastrofy, ku ktorej by sme mohli pridať environmentálne účinky zvýšenej výroby a používania zbraní. V nedávnych komentároch francúzsky filozof Bruno Latour, ktorý má úzke vzťahy s ekologickými hnutiami, poznamenal, že v súčasnosti sa nezávisle od seba vedú dve vojny: vojna proti slobode Ukrajincov a vojna proti Zemi ako živému systému. Ja tvrdím, že sa postupne spájajú do jedného „všeobecného“ vojnového stavu v „hybridnom“ zmysle. Vyhliadky sú preto pochmúrne a schopnosť kolektívnej reakcie sa zdá byť obmedzená.

Nebudem tu dospievať k nejakému záveru. Dovoľte mi povedať nasledovné. Staviam sa do perspektívy pacifizmu v širokom, historickom zmysle, ktorý patrí k tradícii ľavice, a internacionalizmu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou antiimperialistickej výbavy. Ale pacifizmus sa ocitá v situácii protikladných nárokov, najmä z pohľadu európskych občanov, ako tomu bolo už v prípade základných otázok ľudských práv. Pokiaľ ide o internacionalizmus, je potrebný viac ako kedykoľvek predtým, ale zdá sa, že je nebezpečne odzbrojený. Musíme „bezpodmienečne“ podporovať ľudí trpiacich zločineckou inváziou a masovým ničením, ktorí majú právo brániť sa a zvíťaziť nad svojim utláčateľom. Na druhej strane sa nesmieme vzdať myšlienky, že Putinov režim nie je rovnaký ako ruský ľud (rovnako ako nacistický režim nebol rovnaký ako nemecký ľud, Bushova či Trumpova administratíva nebola rovnaká ako americký ľud atď.), preto bojujte proti rusofóbii a prejavte maximálnu solidaritu s ruskými disidentmi, ktorí vzdorujú invázii zvnútra. Musíme obnoviť kampaň proti jadrovému zbrojeniu a vo všeobecnosti sa musíme pri každej príležitosti snažiť obnoviť myšlienku iného svetového poriadku založeného na nezávislosti národov a vzájomnej závislosti ľudí a kolektívnej bezpečnosti, a nie na zbrojení, nadvláde a sankciách.

13 jún 2022

https://commons.com.ua/en/etienne-balibar-on-russo-ukrainian-war/