„Väčšina Maďarov je apatická, ľahostajná a bez nádeje.“ Rozhovor s Gáspárom M. Tamásom

Jaroslav Fiala | 28.7.2016 | Political Critique

Prinášame preklad staršieho rozhovoru s maďarským filozofom G. M. Tamásom, v ktorom vyvracia predstavu o Orbánovi ako alternatíve a venuje sa príčinám odporu Stredoeurópanov voči migrantom, menšinám a ženám, ktorý zažívame dodnes.

Európa v poslednom čase zažíva nebezpečné časy: krízu eurozóny, teroristické útoky, vzostup krajnej pravice, brexit atď. Je liberálna demokracia v ohrození?

Nikto nemôže povedať, že liberálna demokracia neoslobodila niektorých ľudí a že niektoré druhy útlaku neboli odstránené. Súčasný systém však narazil na množstvo rozporov. Zažívame vážnu krízu liberálnej demokracie, ktorá sa prekrýva so „smrťou“ socializmu. Nevyhnutnou podmienkou liberálnej demokracie bola existencia robotníckeho hnutia. Bola výsledkom kompromisu, v ktorom sa sociálna demokracia výmenou za vnútorný zmier a stabilitu vzdala niektorých svojich revolučných požiadaviek a stala sa súčasťou buržoázneho štátu.

V dôsledku toho boli zastúpené nižšie vrstvy. Vnútorná rovnováha medzi triedami v rámci západných sociálnych štátov s privilégiami pre proletariát, jeho odbormi, sociálnodemokratickými a komunistickými stranami a medzinárodnou rovnováhou síl medzi reformovaným a obmedzeným kapitalizmom a sovietskym blokom viedli k tomu, čo dnes nazývame „liberálna demokracia“, ktorá existovala v rokoch 1945 až 1989. Západoeurópska pracovná legislatíva sa od 20. rokov 20. storočia riadi sovietskymi a socialistickými právnymi vzormi, ako aj právnych opatrení týkajúcich sa rodovej rovnosti a rodinného práva. Dokazuje to súčasná právno-historická veda.

Paradoxne, to, čo dnes liberálnej demokracii chýba, je socializmus. To je dôvod, prečo neexistuje žiadna vyrovnávacia sila, ktorá by udržiavala liberálnu demokraciu demokratickou. Dnešné vládnuce triedy nie sú ohrozené zvnútra. Môžu teda robiť to, na čo by sa neodvážili ani fašisti. Rozkladajú reálne mzdy, dôchodky, sociálne systémy, verejné školy, bezplatnú zdravotnú starostlivosť, lacnú verejnú dopravu, lacné sociálne bývanie a tak ďalej. Kto zastaví vládnucu triedu?

Je možné zachrániť liberálnu demokraciu?

Ja si to nemyslím. Liberálna demokracia bola mimoriadne komplikovaný systém. Vládnuce triedy v liberálnej demokracii boli obmedzované zľava robotníckym hnutím a sprava silami minulosti – zvyškami aristokracie, cirkvi a monarchie. Liberálna demokracia sama o sebe pravdepodobne neprežije. Napriek tomu, čo si liberáli myslia, krajná pravica nepredstavuje pre kapitalizmus žiadne nebezpečenstvo. Nebezpečenstvo pre život a zdravie, ale nie pre kapitál a nie pre štát.

Nezabudnite, že Adolf Hitler bol považovaný za záchrancu západnej civilizácie pred komunizmom. Dokonca aj ľudia, ktorí ním opovrhovali, ako napríklad Friedrich-August von Hayek – fanatik voľného trhu, ktorý napokon skončil ako protinacistický emigrant – tvrdili, že Hitler možno bol monštrum, ale že zachránil Európu pred komunizmom. Pre ľudí ako Hayek bol fašizmus preventívnou protikomunistickou kontrarevolúciou. Čím bol. Že zničil a vyhubil polovicu Európy? Škoda. Myslíte si, že by buržoázia tentokrát váhala? Ja si to nemyslím.

Žijete v Maďarsku. Mnohí z okolitého sveta sú zdesení vládou Viktora Orbána, ktorý ničí liberálnu demokraciu. Na druhej strane, niektorí ľudia vidia v Orbánovi určitú alternatívu alebo „zaujímavú voľbu“. Čo by ste im povedali?

Orbán robí presne to, čo sa vám nepáči vo vašej krajine, ale keďže to robí bez odporu, zdá sa, že je koherentnejší a úspešnejší. Vo východnej Európe sú niektorí obdivovatelia Viktora Orbána, ktorí by sa s jeho systémom v Maďarsku nezmierili ani na jeden deň. Obdivujú jeho reči o národnej hrdosti, príde im smiešne, že by ‚brutálne zaútočil‘ na Ameriku, EÚ a pod.

V skutočnosti je Maďarsko podporované západoeurópskym, prevažne nemeckým kapitálom. Máme nízke dane pre veľké firmy, existujú „vrúcne dohody“ s Mercedesom a Audi, čo nie sú práve protizápadné alebo antikapitalistické sily. Orbán zničil sociálny systém. Nemocnice sú prázdne, pretože tam nie sú lekári a sestry. Na chodbách umierajú ľudia. Moja malá dcérka chodí na základnú školu v centre Budapešti a nie je tam toaletný papier ani krieda, s ktorou by sa dalo písať na tabuľu. Orbán je po všetkých stránkach žalostným zlyhaním. A k tomu neoliberálnym zlyhaním. Rozpočet je vyrovnaný, dlh sa znížil a dolných 40 percent hladuje. Problémy sa riešia len umlčiavaním kritiky.

Prečo bol vtedy Orbán ako politik taký úspešný?

Väčšina Maďarov je apatická, ľahostajná a bez nádeje. Moja krajina je veľmi smutné miesto, kde ľudia hovoria, že nemôžu urobiť nič, aby naplnili svoje túžby alebo niečo zmenili. Pán Orbán vie, že tajomstvom úspechu je podporovať túto pasivitu a apatiu. Uvedomil si, že by mal zastaviť takmer úplnú mobilizáciu spoločnosti. Prvou fázou jeho vlády bolo mobilizovať davy xenofóbnymi a etnickými heslami a využívať extrémne militantné skupiny.

Teraz sú všetky mobilizačné siete rozpustené, pretože by sa mohli stať hlasom sociálnej nespokojnosti. Orbán zničil aj funkčnú byrokraciu. Verejná správa takmer neexistuje, regionálna správa je oficiálne, otvorene a úplne ukončená. Odborníci, intelektuáli – „osvietení byrokrati“ – sú prepúšťaní po tisícoch. Vnútorné kontroly už neexistujú. Boli zničené kultúrne inštitúcie, vydavateľstvá, periodiká, výskum, vysoké školstvo, kvalitná tlač, dobré múzeá a divadlá, umenie, kinematografia. Takisto aj nezávislé médiá. Výsledkom je dysfunkčný stav.

Takže, keď vám niekto povie, že diktatúra znamená „zákon a poriadok“, mali by ste sa smiať. Znamená korupciu, neporiadok, totálny chaos. A znamená to aj trpkú beznádej politického telesa, ktorá je skutočným tajomstvom Orbánovej moci.

Krajiny východnej a strednej Európy boli často kritizované pre ich odmietanie solidarity s utečencami z Blízkeho východu a Afriky. Ale ak sa pozrieme na západ, tiež tam je veľa rasizmu a odporu voči utečencom. Čo sa stalo s Európou?

Tie isté príčiny, ktoré vysvetľujú západný rasizmus, sa objavili cez noc vo východnej Európe a spôsobili rovnaké javy. Po prvé, mnohonárodnostné štáty strednej a východnej Európy, ako Masarykovo a Havlovo Československo a Titova Juhoslávia, zanikli. Vytvorili sme malé, etnické, monokultúrne, jednojazyčné nerepubliky, v ktorých máme žiť.

Orbán je po všetkých stránkach žalostným zlyhaním. A ešte k tomu neoliberálnym zlyhaním.

Po roku 1989 sa nám zdalo, že v tejto časti sveta je normálna podoba štátu, ktorý obýva jedno etnikum. Napriek tomu je Praha a Budapešť plná bohatých, no nebielych ľudí. Usádzajú sa tu turisti a obchodníci a nikto nič nenamieta. Nie sú bití ako rasovo menejcenní. Neexistuje žiadna rasová antipatia. Bohatí ľudia sa nepovažujú za mimozemšťanov, za moslimov, za černochov, za migrantov…

Chcete povedať, že tu je aj triedna nenávisť...

Pre európskych chudobných predstavujú utečenci konkurentov na trhu práce. Sú považovaní za „sociálnych rivalov“, čoho výsledkom je spoločenská a morálna panika. Ale protiutečenecká hystéria nie je úplne pomätená. Masový prílev utečencov by bol veľkou záťažou pre sociálny systém, najmä v strednej a východnej Európe. Toto sú chudobné krajiny.

Samozrejme, problém by sa dal vyriešiť. Ale keď vidíte, že náš súčasný sociálny systém sa nedokáže postarať o naše vlastné obyvateľstvo, viete si predstaviť, čo by sa stalo? Súčasná maďarská vláda nie je schopná uživiť dvesto rokov existujúce železnice, pošty, základné školy. Ľudia veľmi dobre vedia, že ich štáty nefungujú. Paniku vysvetľuje konzervatívna inteligencia kulturalistickými alebo otvorene rasistickými pojmami, hoci skutočným problémom je vyčerpanie sociálneho štátu, sociálnej solidarity a rigidná, nepopulárna triedna politika.

Rasizácia a etnizácia sociálnych nerovností je najstaršou taktikou buržoázie. V Amerike „nezamestnaný“ znamená „čierny“, vo východnej Európe „nezamestnaný“ znamená „Róm“ alebo „Cigán“. Poberatelia „sociálnej podpory“, dávok v nezamestnanosti, akejkoľvek sociálnej pomoci sú klasifikovaní ako „kriminálne živly“, „slobodné matky“ (t. j. „nemorálne ženy“) a opäť farební ľudia. Dokonca aj chudobní, príslušníci spodnej vrstvy sú tolerantní k deštrukcii sociálnej štruktúry, ktorá je pre nich jednoznačne výhodná, pretože ubližuje rasovým mimozemšťanom.

Aká by mala byť reakcia ľavice na tento stav paniky?

Ak by sme mali súcitný a rovnostársky sociálny systém, mohli by sme ho rozšíriť a prijať utečencov. Ale zároveň buďme k sebe spravodliví. Som ja alebo ty zodpovedný za demontáž sociálneho systému? Zodpovednosť nesú vládnuce triedy a politické elity posledných tridsiatich rokov. A ak niekto povie: „Nemôžete len tak otvoriť hranice, pretože zničíte štruktúru spoločnosti“, môžete odpovedať: „Spoločenská štruktúra už bola zničená, a preto je také ťažké prijať utečencov. A je to chyba zriadenia“.

Žiaľ, to moja generácia vytvorila túto stopercentnú kapitalistickú utópiu vo východnej a strednej Európe, ktorá v tejto radikálnej podobe nikde neexistuje, určite nie na západe. Česká republika je viac trhová spoločnosť ako Rakúsko alebo Británia. Na rozdiel od toho, čo hovoria liberáli, vláda trhu vo východnej a strednej Európe je absolútna a úplná. Ak sme takzvaní seriózni intelektuáli, musíme byť objektívni a uvedomiť si, že naše spoločnosti čelia neriešiteľným problémom. Ako môžu ľudia prejaviť solidaritu v systéme, ktorý vôbec nie je solidárny a ktorý je stelesnením sebectva? Mnoho politikov v dnešnej Európe, najmä krajnej pravice, sľubuje nejaký druh sociálneho štátu, ale len pre „tvrdo pracujúcich“, domácich a slušných bielych ľudí.

Rasizácia a etnizácia sociálnych nerovností je najstaršou taktikou buržoázie.

Ide však o to, že sa nepodujmú ani k tomu. Sú to len reči. Sú to hnutia strednej triedy, ktoré sa obávajú a pohŕdajú nižšími triedami a chudobnými. Sú to otvorení partizáni triednej spoločnosti – triedni bojovníci zhora. Nenavrhujú nič nové, len obhajujú represiu, vykorisťovanie a nespravodlivosť dneška. Pozrite sa na situáciu v Poľsku alebo v Maďarsku. Stali sa tieto spoločnosti štedrejšie, súdržnejšie a kolektivistickejšie aspoň v rámci bielej strednej triedy? Samozrejme, že nie. Je to len rétorika.

Prečo ľudia stále veria ich sľubom?

Neexistuje žiadna skutočná ľavica. Známy citát hovorí: každé víťazstvo extrémnej pravice ukazuje na zlyhanie ľavice. A zmenili sa tiež zvyšky tradičnej robotníckej triedy. 90 % rakúskej priemyselnej robotníckej triedy hlasovalo za Norberta Hofera, kandidáta krajnej pravice. Ale to je len 10 % celej práceschopnej populácie v Rakúsku.

Stala sa z toho pomerne privilegovaná skupina, ktorá si bráni svoje triedne postavenie voči konkurentom na trhu práce – voči utečencom, voči nezamestnaným, voči migrantom a voči ženám, ktoré by pracovali za menej peňazí. Voliči obviňujú ženy, etnické menšiny a migrantov, namiesto toho, aby požadovali ich integráciu do systému vyšších miezd/podpor/dôchodkov. Ale na začlenenie do vyššieho mzdového systému potrebujete silnú ľavicovú sociálnu demokraciu, ktorá neexistuje.

Mohla by opäť vzniknúť silná ľavicová sociálna demokracia?

Sotva. Ak vznikne nová ľavica akéhokoľvek druhu, bude musieť zastupovať a mobilizovať nielen zvyšky starej priemyselnej robotníckej triedy, ale oveľa väčšiu masu ľudí, celý proletariát-prekariát bez kapitálového majetku. Ak nie, títo ľudia sa stanú niečím ako staroveký rímsky proletariát. Pri živote ich budú udržiavať dary, štátne dotácie a sledovanie športových podujatí. Mohli by sa stať reakčnou silou slúžiacou záujmom tyranov. To bola úloha „proletariátu“ v neskorej rímskej republike a ranej rímskej ríši. Môžeme skončiť v spoločnosti rozpoltenej súperiacimi triednymi egotizmami, ktoré budú škaredšie ako to, čo máme teraz.

Sedíme tu na nádhernom slniečku Prahy, je tu ticho, pekne a stále je tu pokoj. Ale tak to bolo v júni 1914. Bolo to tiež veľmi pokojné. Akýkoľvek krach nemusí prísť dnes, môže prísť o desať rokov. Systém je však veľmi nestabilný. To je ponaučenie z toho všetkého.

Kto sú dnes hlavní nepriatelia Európy?

Všetky vlády Európy bez výnimky. Jazdci apokalypsy. Nevedia, čo robia. Konzervatívni lídri minulosti, akokoľvek ohavní mohli byť, mali isté tradičné pochopenie pre to, s čím sa „neradno zahrávať“. So svojou krajinou, nech je akokoľvek definovaná, sa len tak nezahrávate. Pozrite sa na ľudí ako David Cameron, François Hollande, Miloš Zeman. Títo ľudia nemajú žiadnu myšlienku, len sa potácajú. Toto je naozaj vážne. Potom sa pozrite na všetku tú dekadenciu okolo nás – klesajúcu intelektuálnu úroveň väčšiny inštitúcií, všeobecnú kultúrnu krízu a negramotnosť strednej triedy, vrátane takzvaných profesionálov a takzvaných intelektuálov.

Potrebujeme vyrovnávaciu silu k súčasnému kapitalizmu, aby sme jednoducho zabezpečili prežitie ľudstva. Kapitalizmus ponechaný sám od seba to zjavne nedokáže a ani neurobí. Toto nie je ten starý a zlý buržoázny systém. Je to oveľa horšie.

Musíme vytvoriť nové politické štruktúry, ak je na to ešte čas. Nie som si vôbec istý, či existuje.

27. júla 2016

https://www.opendemocracy.net/en/can-europe-make-it/majority-of-hungarians-are-apathetic-indifferent-and-dev/