V neoliberálnom kráľovstve
Daniil Nozdriakov | Russian Dissent
Ideológia obmedzuje silných aj slabých
Súčasné Rusko je krajinou triumfujúceho neoliberalizmu. Navyše tu prevládla obzvlášť hypertrofovaná a zvrátená forma tejto filozofie. Niet divu, že v našej krajine je kniha Atlas Shrugged od Ayn Randovej neustále na vrchole rebríčka bestsellerov. Dá sa, samozrejme, povedať, že je to úplný nezmysel - čo je to za neoliberalizmus, ktorý umožňuje, aby kľúčovú úlohu zohrávali štátne bezpečnostné agentúry; ktorý presadil úplné obmedzenie demokratických práv; ktorý praktizuje štátny paternalizmus v sociálnej oblasti zdedený po sovietskej vláde a ktorý sa vyznačuje ekonomickým systémom pripomínajúcim štátny kapitalizmus? Ministerstvo obchodu USA dokonca vyškrtlo Rusko zo zoznamu krajín s trhovou ekonomikou. A áno, štátny kapitalizmus sa svojím spôsobom vyvinul do veľmi špecifického systému, ako povedal šéf imperiálnych provokatérov Zubatov. Ale platí hlavná neoliberálna zásada, že všetko sa môže speňažiť a štát vám nič nedlhuje. Kedysi, keď som pracoval v knižnici, si pamätám, ako boli knihovníci neustále nútení vnucovať návštevníkom platené služby - stačí, aby si na kopírke naskenovali kus papiera. Spomínam si na neustále porady na úradoch regionálnej samosprávy o tom, ako zlacniť verejnú dopravu. Z týchto dvoch odvetví sociálneho programu, ktoré z definície nemôžu byť ziskové, sa snažili vyžmýkať ekonomický prospech. Štátne korporácie a iné štátne orgány boli vybudované do podoby komerčných podnikov a mali živiť feudálov, ktorí im šéfovali. Na vrchole tejto pyramídy sú Jevgenij Prigožin a Ramzan Kadyrov, ktorí vlastnia osobné armády.
Zdá sa, že Rusko má veľký sociálny sektor, čo by svedčilo o existencii systému štátneho paternalizmu. Ale bremeno financovania školstva, medicíny, urbanizmu a dopravy je takmer celkom presunuté na miestne rozpočty, po vzore latinskoamerických neoliberálnych diktatúr, ako bola Pinochetova alebo Stroessnerova. Okrem toho je čoraz menej bezplatných univerzít, na mnohých školách sa naďalej platí a na technických vysokých školách sa nedá vyhnúť zavedeniu platených služieb. Príchod špeciálnej operácie všetkým ukázal aký je charakter sociálnej sféry, pretože to boli regionálne orgány, ktoré boli poverené povinnosťou zásobovať a vybavovať nielen dobrovoľníkov, ale aj občanov mobilizovaných do národnej armády; a tieto regionálne orgány sa zasa snažili čiastočne preniesť tieto povinnosti na samotných ľudí. Ako povedal gubernátor Oriolu Andrej Kličkov, ak sa vám nepáči naše vybavenie, kúpte si ho sami. A to je, mimochodom, člen komunistickej strany. Skutočne dôstojný nástupca jedného zabudnutého funkcionára, ktorý sformuloval základný princíp života v modernom Rusku: "štát vám nič nedlhuje". Túto vetu som dokonca počul od jedného funkcionára "Mladej gardy", tak hlboko sa zakorenila v duchu byrokratického myslenia.
Nič z toho sa však nedá porovnať s totálnou atomizáciou a nejednotou, ktorá v krajine panuje. V skutočnosti existujú len dve inštitúcie, o ktorých možno povedať, že tvoria akýsi kolektív: rodina a špeciálne služby. V ťažkej situácii sa môžete spoľahnúť len na príbuzných a v súčasnosti je žiaduce podnikať len s nimi. Preto štátni zamestnanci radšej registrujú majetok na príbuzných. Je to zďaleka najprimitívnejšia forma sociálneho spojenia, ak vezmeme do úvahy, že inštitúcia rodiny sa v 20. storočí veľmi zmenila a naďalej sa transformuje.
Vo vojne všetkých proti všetkým, ktorá sa odohrala po rozpade Sovietskeho zväzu, zvíťazili tajné služby ako najorganizovanejšia a najsilnejšia štruktúra schopná regulovať život vo zverenom štáte. Ich víťazstvo sublimovalo vojnu všetkých proti všetkým do podoby "putinovského konsenzu": spoločnosť nezasahuje do činnosti štátu a nevstupuje do politiky a štát nebráni ľuďom zarábať peniaze akýmkoľvek alebo všetkými dostupnými spôsobmi. Z toho vznikli podvody neuveriteľného rozsahu - dokonca aj medzi dobrovoľníkmi, ktorí zbierajú humanitárnu pomoc pre "našich chlapcov na leto", je veľa takých, ktorí si peniaze jednoducho strčia rovno do vrecka. Inak to však nemôže byť v krajine, kde jedinú existujúcu národnú ideu vyslovil prezident na začiatku svojej kariéry: "Peniaze sa musia zarobiť!"
Špeciálna operácia sa stala okamihom pravdy celého systému. Teraz už aj establishment prejavuje len iluzórnu jednotu, aj to len vo chvíľach víťazstva, ktoré sa väčšinou ukázali ako krátkodobé a dnes sú už takmer úplne zabudnuté. Zvyšok času hlavný propagandista Vladimir Solovjov stigmatizuje vojnových spravodajcov, ktorých predtým zbožňoval, spomínaní Kadyrov a Prigožin útočia na vojenské orgány, obyčajní ľudia sú pripravení zahryznúť sa jeden druhému do krku v rade pri pokladni v supermarkete alebo ak niekto niekomu skríži cestu, a vláda si, tak ako to urobila po strate Chersonskej oblasti, umýva ruky a všetku zodpovednosť prenáša na ministra obrany - Šojgua a generála Surovikina.
Dá sa tvrdiť, že atomizácia a nejednotnosť teraz prevláda na celom svete, čo je určite pravda. Ale priestor na kolektívne konanie, aj keď zmenšený, stále zostáva. Nedávno americký prezident Joe Biden strávil takmer deň rokovaniami s americkými železničnými odbormi, aby ich odradil od štrajku, a veľa sa dá povedať aj o bojoch a úspechoch "žltých viest" vo Francúzsku. V Rusku má protest vo väčšine prípadov situačný charakter - proti blízkej skládke odpadu alebo výrubu neďalekého lesoparku, zatiaľ čo národná agenda, ako je dôchodková reforma alebo ústavné zmeny, masový odpor nevyvoláva. Koľkokrát som počas týchto transformácií počul tie isté frázy vyslovené rôznymi spôsobmi: "Musíme pracovať a prispôsobiť sa novým podmienkam, a nie mrznúť na mítingoch."
Atomizácia spoločnosti je však dvojsečný meč (hoci možno nejde o meč, ale o zložitejšiu štruktúru, ktorá má dokonca viac ako dve ostria). Čiastočná mobilizácia porušila "Putinov konsenzus" a stala sa prvou trhlinou v základoch dvadsaťročnej štruktúry spoločnosti. Predtým sa špeciálne operácie mohli robiť len dobrovoľne a za peniaze. Teraz štát prekročil hranicu a takmer sa dostal k nátlaku. Takmer - pretože na front idú hlavne tí, ktorí pred mobilizáciou vyslovene neutiekli, a pretože úrady nepodnikli žiadne špeciálne represie proti tým, ktorí sa vyhýbajú odvodu. Samozrejme, účasťou na špeciálnej operácii možno získať peniaze do rodinného rozpočtu. Ale mobilizovaní súhlasili s tým, že zomrú len v pohodlí: v teplých čižmách a úplne nových prilbách, a práve ich nedostatok ich podnietil k protestom a písaniu výziev svojim guvernérom. Neboli proti vojne alebo mobilizácii ako takej, len namietali proti osobným nepríjemnostiam, ktoré sú, samozrejme, dôležitejšie ako akékoľvek iné hľadisko.
Nedostatok sebaorganizácie je však charakteristický aj pre ideologických odporcov mobilizácie. Podľa rôznych zdrojov opustilo Rusko v septembrovo-októbrových dňoch 700 000 až 2 milióny ľudí. Keby sa taká obrovská masa ľudí namiesto úteku zapojila do spontánneho protestu, bol by to pre úrady vážny úder. Ľudia však dali prednosť individuálnej záchrane a nemožno im ich voľbu vyčítať. Koniec koncov, opozícia je atomizovaná a roztrieštená ešte horšie ako celá spoločnosť.
Neoliberálny konsenzus neumožňuje úradom ideologicky mobilizovať ľudí na špeciálnu operáciu a proti ľudovým demonštráciám by im nepomohlo ani množstvo ideológov. Ak náhle dôjde k palácovému prevratu prostredníctvom hociktorej skupiny aktérov, jednotné záujmy strážcov režimu, jediná vec, ktorá spája establishment, sa rozbijú. Pri absencii tohto zväzku si môžeme predstaviť, že riaditeľ FSB Bortnikov sa poháda so šéfom Rady bezpečnosti Patruševom, že šéf rozviedky Naryškin (ktorý sa nedávno stihol stretnúť so šéfom CIA Burnsom) sa pustí do vojny s Bastrykinovým Vyšetrovacím výborom. A v tomto východiskovom bode sa otvorí možnosť vytvorenia radikálnej autoritatívnej diktatúry fašistického typu, ako aj možnosť návratu skutočných liberálov z exilu, tých istých, ktorí už vykonali svoju prácu pri reformovaní verejného vedomia.
Čo môže v týchto podmienkach urobiť ľavica? Vytvoriť a obnoviť kolektívnu jednotu zdola, vrátane odborov, ako jedinú alternatívu k úplnej nejednotnosti a atomizácii. Odpoveď znie jednoducho, ale v praxi sa nedá tak ľahko realizovať.
novembra
