Štandardná technika privatizácie: znížiť financovanie, veci prestanú fungovať, ľudia sa nehnevajú, odovzdáte to súkromnému kapitálu
Noam Chomsky
…
Politickí predstavitelia veľmi dobre chápu, že s blížiacimi sa voľbami nikto nepovie, aby sme zvýšili daň zo mzdy. To ju v podstate robí nemennou, čo je spôsob, ako znížiť financovanie sociálneho poistenia. Sociálne poistenie je v skutočnosti v celkom dobrom stave napriek tomu, čo všetci vykrikujú. Ale ak ho viete nefinancovať, nebude v dobrom stave. A existuje štandardná technika privatizácie, a to definancovať to, čo chcete privatizovať. Ako keď Thatcherová chcela znížiť dotácie pre železnice, prvá vec, ktorú treba urobiť, je znížiť im financovanie, potom nefungujú a ľudia sa hnevajú a chcú zmenu. Poviete si dobre, sprivatizujete ich a potom sa ich dostupnosť zhorší. V takom prípade musela zasiahnuť vláda a zachrániť ich.
To je štandardná technika privatizácie: znížte financovanie, uistite sa, že veci nefungujú, ľudia sa nahnevajú, odovzdáte to súkromnému kapitálu. To je podvod, ktorý sa robí so sociálnym poistením. Ak sa im podarí uspieť pri jeho nefinancovaní – snažia sa o to celé desaťročia, pretože je priveľmi populárny na to, aby sa s ním dalo niečo robiť, a mimochodom veľmi efektívny, s minimálnymi administratívnymi nákladmi. Nie ako sprivatizované zdravotníctvo. Takže je ťažké sa ho zbaviť. Ale ak mu dokážete znížiť financovanie, mohlo by to fungovať. … To je dosť dôležité. Po prvé, ak sa ho podarí sprivatizovať, znamená to pre investorov obrovské zvýšenie ziskov. V systéme sociálneho poistenia je veľa peňazí. Uchováva sa v spoločnom fonde alebo sa investuje do štátnych dlhopisov a vracia sa k pracujúcim ľuďom. Ale ak sa to dostane do rúk finančných inštitúcií, môžu zarobiť veľa peňazí tým, že tieto prostriedky použijú na svoje obohatenie. A ako zvyčajne, keď systém zlyhá, obrátia sa k daňovým poplatníkom, aby ich zachránili.
Sociálne poistenie má tiež skutočné nedostatky. Pre bohatých ľudí je takmer zbytočné. Môžu ho dostať, ale nespozorujú to. Je to ako kvapka v mori. Tak koho to zaujíma? Ale pre veľkú časť populácie je to spôsob ako prežiť. To platí najmä teraz. Ľudia vlastnili v nehnuteľnostiach obrovské množstvo falošného bohatstva, ktorému verili. Všetko to bola falošná bublina, ale oni tomu verili. Takže to bolo použité na pôžičky, na vzdelávanie, na čokoľvek. Všetko je preč. Osem biliónov dolárov z toho je preč. Títo ľudia prežijú na sociálnom poistení, ktoré pre bohatých, samozrejme, nemá žiadny význam.
… Sociálne poistenie je založené na myšlienke, že by vás malo zaujímať, čo sa stane ľuďom, ktorí sú v núdzi. Takže ak je v meste zdravotne postihnutá vdova a nemá čo jesť, mali by ste sa o to postarať. O tom je sociálne poistenie. A to je zlý nápad. Mali by ste sa starať o seba a nestarať sa o iných ľudí. Sociálne poistenie je nebezpečné. Svojim spôsobom podkopáva preferované teórie a môže dokonca viesť k činom, ktoré by mohli zmeniť spôsob, akým svet funguje. To teda nechceme. Vlastne tu je aj značný útok na verejné vzdelávanie, ktoré je založené na rovnakom princípe, ak sa dá sprivatizovať. . . a používajú sa na to rovnaké techniky. Znížte jeho financovanie, aby to nefungovalo, sťažujte sa na to, ako to nefunguje, sprivatizujte to, bude to horšie. No tým ste podkopali sociálnu solidaritu a pre bohatých je to aj tak v poriadku. Dostanú, čo chcú.
Toto všetko je súčasťou veľmi pôsobivej kampane triedneho boja, ktorá má mnoho aspektov. Mnohé z nich nie sú hneď viditeľné, ale sú tu. Takže napríklad vláda stanoví pravidlá na to, ako sú riadené korporácie... A pravidlá, ktoré boli nastavené počas zanieteného obdobia triedneho boja, sú také, že generálni riaditelia si môžu vybrať správne rady, ktoré stanovia ich platy a vypracovať techniky, ako sú napríklad akciové opcie, ktoré zakrývajú krátkodobý zisk. Viete si predstaviť, ako to funguje, keď si vyberiete vlastnú správnu radu.
Boli snahy o to, aby to bolo transparentnejšie, ale Kongres ich vrátil. To isté platí o deregulácii. Počas obdobia New Dealu, keď sa deregulácia držala na uzde, nedošlo k žiadnym finančným krízam. Systém bežal hladko. Od Reagana dochádza k pravidelným finančným krízam, z ktorých každá je horšia ako tá predchádzajúca. Ale bohatí a mocní sa majú dobre z dôvodov, ktoré som spomenul. Verejnosť platí, bohatí profitujú.
Toto všetko je akousi novou etapou štátneho kapitalizmu. Lojalita k firmám je čoraz menej potrebná, keďže cieľom manažmentu sú krátkodobé zisky, ktoré samozrejme pochádzajú väčšinou z finančných manipulácií. Kto sa teda stará o prospech firmy? Ak upadá, dobre. Som bohatý. Domáca nezamestnanosť nie je problém. Nie je potrebná domáca pracovná sila, keď Mexiko a Čína a Vietnam a ďalšie zdroje lacnej a brutálne vykorisťovanej pracovnej sily môžu byť použité ako montážne závody, a to sú montážne závody. Hlavné priemyselné odvetvia majú čoraz viac svojej pracovnej sily v zámorí, ako napríklad General Electric, zatiaľ čo – obávam sa, že to slovo musím povedať, prepáčte – zatiaľ čo zisky sa vrátia domov do vreciek niekoľkých ľudí.
… Je zaujímavé, že tieto problémy predvídali veľkí zakladatelia modernej ekonómie, napríklad Adam Smith. Rozpoznal a uvažoval o tom, čo by sa stalo s Britániou, keby sa vláda držala pravidiel ortodoxnej ekonómie – tým, čo sa dnes nazýva neoliberalizmus. Varoval, že ak sa britskí producenti, obchodníci a investori obrátia na zahraničie, mohli by profitovať, ale Anglicko by tým utrpelo. Cítil však, že sa to nestane, pretože vláda by preferovala domáce záujmy. Takže by Anglicko bolo akousi neviditeľnou rukou ušetrené od pustošenia ekonomickej racionality.
Túto pasáž je dosť ťažké prehliadnuť. Je to jediný výskyt slávnej frázy „neviditeľná ruka“ v diele Bohatstvo národov, konkrétne v kritike toho, čo nazývame neoliberalizmus. K podobným záverom dospel aj ďalší popredný zakladateľ modernej ekonómie David Ricardo. Dúfal, že pocity prináležitosti k domácej krajine povedú, teraz ho citujem, „vlastníkov k tomu, aby sa uspokojili s nízkou mierou ziskov vo vlastnej krajine, než aby hľadali vhodnejších využitie svojho bohatstva v iných krajinách“. Povedal: „Sú to pocity, ktoré by som nerád videl oslabené." Odhliadnuc od ich predpovedí, inštinkty klasických ekonómov boli dosť rozšírené.
Predtým som spomenul jednu dobre známu neefektívnosť trhu, neefektívnosť odmietania externalít; teda vplyv transakcie na ostatných. V prípade finančných inštitúcií ide o externalitu, ktorá sa odmieta ako systémové riziko, riziko, že sa celý systém zrúti v dôsledku nejakej neúspešnej transakcie. Pri transakcii to neberiete do úvahy. V takom prípade môže prísť na pomoc daňový poplatník. Týmto spôsobom si môžete byť istí, že tí, ktorí profitujú z rizikových transakcií, budú zachránení.
Ale to nie je vždy možné a dôsledky môžu byť vážne - v skutočnosti neuveriteľne vážne. Takže nikto nepríde na záchranu, ak sa zničí životné prostredie, a to, že dôjde k jeho zničeniu, sa v súčasnom štátnom kapitalizme blíži k nutnosti vyplývajúcej z jeho inštitúcií. Len nad tým pouvažujte. Vedúci predstavitelia biznisu v súčasnosti vedú masívne propagandistické kampane, aby presvedčili obyvateľstvo, že antropogénne globálne otepľovanie – globálne otepľovanie spôsobené ľudskými zásahmi – je liberálny podvod a darí sa im v tom. Napríklad, v Spojených štátoch tomu už teraz veria pravdepodobne dve tretiny populácie.
Generálni riaditelia, ktorí vedú tieto kampane, rozumejú tomu, čomu všetci rozumieme. Chápu, že hrozba je veľmi reálna, veľmi vážna; že to zničí všetko, čo vlastnia, že to zničí životy ich vnúčat. Oni to všetko vedia. Ale potom ako generálni riaditelia korporácií vo svojej inštitucionálnej role nemajú na výber. Môžu sa samozrejme stiahnuť, ale ak tam zostanú, musia maximalizovať krátkodobý zisk a podiel na trhu. Vlastne, podľa anglo-amerického práva ide o zákonnú nutnosť. Ak to neurobia, vypadnú odtiaľ a príde niekto iný, kto to urobí. Ide teda o inštitucionálny majetok, nie o majetok jednotlivca. A spúšťa začarovaný kruh, ktorý môže byť smrteľný.
Ak chcete vidieť, aké je nebezpečenstvo imanentné, stačí sa pozrieť na nový Kongres v Spojených štátoch, ten, ktorý sa dostal k moci vďaka rozsiahlemu financovaniu biznisom a propagande. Takmer každý tam je popieračom zmeny klímy a podľa týchto predpokladov už aj konal. Znížili obmedzené výdavky na riešenie environmentálnych problémov. Ak Spojené štáty neurobia nič významné, zvyšok sveta tiež nič neurobí.
Ešte horšie je, že niektorí z nich sú skutoční veriaci. Napríklad nový šéf jedného z týchto výborov pre životné prostredie vysvetlil, že globálne otepľovanie nemôže byť problémom, pretože Boh sľúbil Noemovi, že už nedôjde k ďalšej potope. To sa o to postará. Keby sa to dialo v Andorre alebo nejakej malej odľahlej krajine, možno by sme sa zasmiali. Ale nie je to na smiech, keď sa to deje v najbohatšej a najmocnejšej krajine sveta. Skôr než sa zasmejeme, mali by sme mať na pamäti, že súčasná hospodárska kríza je v nemalej miere vysledovateľná k fanatickej viere v také dogmy, ako je hypotéza efektívneho trhu, a vo všeobecnosti k tomu, čo nositeľ Nobelovej ceny Joseph Stiglitz pred 15 rokmi nazval „náboženstvom, že trhy sú najmúdrejšie." Toto náboženstvo spôsobilo, že ekonómovia a Federálny rezervný systém si nemuseli všimnúť, že existuje bublina na trhu s nehnuteľnosťami za osem biliónov dolárov, ktorá nemá vôbec žiadny základ v ekonomických fundamentoch, je ďaleko od historických trendov a ktorá zdevastuje ekonomiku, keď praskne. Nepotrebujeme to brať do úvahy, pretože máme náboženstvo. Trhy sú najmúdrejšie, tak na to zabudnite. Toto náboženstvo bolo resuscitované napriek tomu, k čomu došlo.
Toto všetko a oveľa viac môže pokračovať, pokiaľ je celkové obyvateľstvo pasívne, apatické, oddané konzumu alebo možno nenávisti voči slabším. Pokiaľ je to tak, mocní si môžu robiť, čo chcú, a tí, ktorí prežijú, o tom budú môcť rozjímať v ruinách.
Text bol prednesený 7. apríla 2011 na Torontskej univerzite.