Som ukrajinský socialista. Tu je dôvod, prečo vzdorujem ruskej invázii

Taras Bilous | Jacobin

Ako socialista a internacionalista nenávidím vojnu. Ale základný predpoklad sebaurčenia ospravedlňuje odpor obyčajných Ukrajincov voči brutálnej invázii Vladimíra Putina do našej krajiny.

Píšem z Ukrajiny, kde slúžim v silách územnej obrany. Pred rokom som nemohol očakávať, že sa ocitnem v tejto situácii. Ako miliónom Ukrajincov, aj môj život prevrátil naruby vojnový chaos.

Za posledné štyri mesiace som mal možnosť spoznať ľudí, ktorých by som za iných okolností len sotva stretol. Niektorí z nich pred 24. februárom nikdy ani nepomysleli na to, že sa chopia zbraní, ale ruská invázia ich prinútila zahodiť všetko a ísť chrániť svoje rodiny.

Často kritizujeme kroky ukrajinskej vlády a spôsob organizácie obrany. Ale nespochybňujú nevyhnutnosť odporu a dobre chápu, prečo a za čo bojujeme.

Zároveň som sa v týchto mesiacoch snažil sledovať a zúčastňovať sa na diskusiách medzinárodnej ľavice o rusko-ukrajinskej vojne. A to hlavné, čo teraz z týchto diskusií cítim, je únava a sklamanie. Príliš veľa času venovaného vyvracaniu zjavne falošnej ruskej propagandy, príliš veľa času obetovaného vysvetľovaniu, prečo Moskva nemala žiadne „legitímne obavy o bezpečnosť“ na ospravedlnenie vojny, príliš veľa času na vysvetľovanie základných predpokladov sebaurčenia, s ktorými by mal súhlasiť už každý ľavičiar.

Možno to najvýraznejšie na mnohých z týchto debát o rusko-ukrajinskej vojne je ignorovanie názoru Ukrajincov. Ukrajinci sú stále v niektorých ľavicových diskusiách často prezentovaní buď ako pasívne obete, s ktorými treba sympatizovať, alebo ako nacisti, ktorých treba odsúdiť. Ale krajná pravica tvorí výraznú menšinu ukrajinského odboja, zatiaľ čo absolútna väčšina Ukrajincov odpor podporuje a nechce byť len pasívnymi obeťami.

Rokovania

Dokonca aj medzi mnohými ľuďmi s dobrými úmyslami sa v posledných mesiacoch ozývali čoraz hlasnejšie, ale v konečnom dôsledku vágne výzvy na rokovania a diplomatické urovnanie konfliktu. Ale čo to presne znamená? Rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom prebiehali niekoľko mesiacov po invázii, ale vojnu nezastavili. Predtým rokovania o Donbase trvali viac ako sedem rokov za účasti Francúzska a Nemecka; no napriek podpísaným dohodám a prímeriu sa konflikt nikdy nevyriešil. Na druhej strane, vo vojne medzi dvoma štátmi sa aj podmienky kapitulácie zvyčajne riešia pri rokovacom stole.

Výzva k diplomacii sama o sebe nič neznamená, ak nevenujeme vyjednávacím pozíciám, konkrétnym ústupkom a ochote strán dodržiavať každú podpísanú dohodu. To všetko priamo závisí od priebehu vojenských akcií, ktoré zase závisia od rozsahu medzinárodnej vojenskej pomoci. A to môže urýchliť uzavretie spravodlivého mieru.

Situácia na okupovaných územiach južnej Ukrajiny nasvedčuje tomu, že ruské jednotky sa tam snažia upevniť stálu pozíciu, pretože Rusku poskytujú pozemný koridor na Krym. Kremeľ využíva obilie ulúpené na týchto územiach na podporu svojich klientskych režimov a zároveň blokovaním ukrajinských prístavov ohrozuje celý svet hladomorom. Dohodu o odblokovaní vývozu ukrajinského obilia podpísanú 22. júla v Istanbule porušilo Rusko deň po jej podpise raketovým útokom na morský obchodný prístav v Odese.

Vysokopostavení ruskí politici, ako napríklad bývalý prezident a súčasný podpredseda Bezpečnostnej rady Dmitrij Medvedev či šéf Roskosmosu Dmitrij Rogozin, medzitým naďalej píšu, že Ukrajinu treba zničiť. Nie je dôvod veriť, že Rusko zastaví svoju územnú expanziu, aj keď jedného dňa bude pre Kremeľ prospešné podpísať dočasné prímerie.

Na druhej strane 80 percent Ukrajincov považuje územné ústupky za neprijateľné. Vzdať sa okupovaných území pre Ukrajincov znamená zradiť svojich spoluobčanov a príbuzných a znášať každodenné únosy a mučenie, ktoré páchajú okupanti. Za týchto podmienok parlament odstúpenie neratifikuje, aj keď Západ prinúti ukrajinskú vládu súhlasiť s územnými stratami. To by len zdiskreditovalo prezidenta Volodymyra Zelenského a viedlo by to k opätovnému zvoleniu viacerých nacionalistických autorít, zatiaľ čo krajná pravica by dostala skvelé podmienky na nábor nových členov.

Zelenského vláda je, samozrejme, neoliberálna. Ukrajinskí ľavičiari a odborári sa vo veľkej miere organizovali proti jeho sociálnej a hospodárskej politike. Z hľadiska vojny a nacionalizmu je však Zelenskyj najumiernenejším politikom, ktorý sa mohol dostať k moci na Ukrajine po anexii Krymu v roku 2014 a začiatku vojny na Donbase.

Boli tu tiež nejaké nedorozumenia ohľadom jeho vlastných krokov. Napríklad, mnohí dnes Zelenského obviňujú z nacionalistickej jazykovej politiky, ktorá sa sústreďuje na obmedzovanie ruského jazyka vo verejnej sfére, vrátane obmedzenia stredoškolského vzdelávania v jazykoch národnostných menšín. V skutočnosti boli tieto jazykové zákony prijaté počas predchádzajúceho volebného obdobia parlamentu, no jednotlivé ustanovenia týchto zákonov nadobudli účinnosť po nástupe Zelenského do úradu. Jeho vláda sa ich opakovane pokúšala zmierniť, no zakaždým po protestoch nacionalistov ustúpila.

Po začiatku invázie to bolo zrejmé z jeho častých apelov k Rusom, z toho, že bol pozvaný do Kremľa na rokovanie a jeho vyhlásení, že ukrajinská armáda sa nepokúsi získať späť územia, ktoré boli pod ruskou kontrolou pred 24. februárom, ale bude sa snažiť o ich návrat diplomatickou cestou v budúcnosti. Ak by Zelenského nahradil niekto nacionalistickejší, situácia by sa výrazne zhoršila.

Dôsledky takéhoto výsledku snáď ani nemusím vysvetľovať. V našej domácej politike by bolo ešte viac autoritárstva, prevládli by revanšistické nálady a vojna by neskončila. Každá nová vláda by bola oveľa menej zdržanlivá v ostreľovaní ruského územia. S oživenou krajnou pravicou by bola naša krajina vtiahnutá ešte hlbšie do víru nacionalizmu a reakcionárstva.

Ako niekto, kto videl hrôzy tejto vojny, rozumiem túžbe, aby sa to skončilo čo najskôr. Nikto skutočne netúži po skončení vojny viac ako my, ktorí žijeme na Ukrajine, no pre Ukrajincov je tiež dôležité, ako presne sa vojna skončí. Na začiatku vojny som aj ja dúfal, že ruské protivojnové hnutie prinúti Kremeľ ukončiť svoju inváziu. Ale toto sa bohužiaľ nestalo. Dnes môže ruské protivojnové hnutie ovplyvniť situáciu len tým, že vykoná malé sabotáže železníc, vojenských tovární atď. Niečo väčšie bude možné až po vojenskej porážke Ruska.

Samozrejme, za určitých okolností by mohlo byť vhodné dohodnúť sa na prímerí. Takéto prímerie by však bolo len dočasné. Akýkoľvek ruský úspech by posilnil režim Vladimíra Putina a jeho reakčné tendencie. Neznamenalo by to mier, ale desaťročia nestability, partizánskeho odporu na okupovaných územiach a opakujúcich sa stretov na demarkačnej línii. Bola by to katastrofa nielen pre Ukrajinu, ale aj pre Rusko, kde by sa zintenzívnili reakčné politické tendencie a ekonomika by trpela sankciami s vážnymi následkami pre obyčajných civilistov.

Vojenská porážka ruskej invázie je preto aj v záujme Rusov. Iba masové domáce hnutie za zmenu môže v budúcnosti otvoriť možnosť obnovenia stabilných vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom. Ak však Putinov režim zvíťazí, táto revolúcia bude ešte dlho nemožná. Jeho porážka je nevyhnutná pre možnosť progresívnych zmien na Ukrajine, v Rusku a v celom postsovietskom svete.

Čo by mali robiť socialisti

Priznávam, že som sa vo veľkej miere zameral na domáci rozmer súčasného konfliktu - pre Ukrajincov a Rusov. Pre mnohých ľavičiarov v zahraničí sa diskusie sústreďujú skôr na jeho širšie geopolitické dôsledky. No podľa mňa by si socialisti pri posudzovaní konfliktu mali všímať v prvom rade ľudí, ktorí sú v ňom priamo zainteresovaní. A po druhé, mnohí ľavičiari podceňujú hrozby, ktoré predstavuje možný úspech Ruska.

Rozhodnutie postaviť sa proti ruskej okupácii neprijal Joe Biden, ani Zelenskij, ale ukrajinský ľud, ktorý v prvých dňoch invázie masovo povstal a chopil sa zbrane. Ak by vtedy Zelenskij kapituloval, bol by v očiach väčšiny spoločnosti iba zdiskreditovaný, no odpor by pokračoval v inej forme, s tvrdými nacionalistickými silami na čele.

Okrem toho, ako poznamenal Volodymyr Artiukh v Jacobine, Západ túto vojnu nechcel. Spojené štáty nechceli problémy v Európe, pretože sa chceli sústrediť na konfrontáciu s Čínou. Ešte menej si túto vojnu želali Nemecko a Francúzsko. Hoci Washington urobil veľa pre podkopanie medzinárodného práva (my, tak ako napríklad socialisti kdekoľvek na svete, nikdy nezabudneme na zločineckú inváziu do Iraku), podporou ukrajinského odporu voči invázii robia správnu vec.

Aby som to vyjadril z historického hľadiska, vojna na Ukrajine nie je o nič viac zástupnou vojnou, ako bola vojna vo Vietname zástupnou vojnou medzi Spojenými štátmi na jednej strane a Sovietskym zväzom a Čínou na strane druhej. Zároveň to však bola aj národnooslobodzovacia vojna vietnamského ľudu proti Spojeným štátom, ako aj občianska vojna medzi prívržencami Severného a Južného Vietnamu. Takmer každá vojna je viacvrstvová; jej povaha sa môže počas jej priebehu meniť. Čo nám to však napovedá z praktického hľadiska?

Počas studenej vojny internacionalisti nepotrebovali chváliť ZSSR, aby podporili boj Vietnamcov proti Spojeným štátom. A je nepravdepodobné, že by nejaký socialista odporučil ľavicovým disidentom v Sovietskom zväze, aby sa postavili proti podpore Vietcongu. Malo sa sovietskej vojenskej podpore Vietnamu brániť, pretože ZSSR zločinne potlačil Pražskú jar 1968? Prečo sa potom, keď príde reč na západnú podporu Ukrajine, vražedné okupácie Afganistanu a Iraku považujú za závažné protiargumenty proti pomoci?

Namiesto toho, aby socialistickí internacionalisti videli svet ako zložený výlučne z geopolitických táborov, musia každý konflikt hodnotiť na základe záujmov pracujúcich a ich boja za slobodu a rovnosť. Revolucionár Leon Trockij raz napísal, že hypoteticky, ak fašistické Taliansko presadzujúce svoje záujmy podporilo protikoloniálne povstanie v Alžírsku proti demokratickému Francúzsku, internacionalisti mali podporovať talianske vyzbrojovanie rebelov. Znie to celkom správne a nebránilo mu to byť antifašistom.

Vietnamský boj neprospel len Vietnamu; porážka tamojších Spojených štátov mala na americký imperializmus výrazný (aj keď dočasný) odstrašujúci účinok. Rovnako je to aj s Ukrajinou. Čo urobí Rusko, ak bude Ukrajina porazená? Čo by bránilo Putinovi dobyť Moldavsko alebo iné postsovietske štáty?

Hegemónia USA mala pre ľudstvo hrozné následky a našťastie je teraz na ústupe. Koniec nadradenosti USA však môže znamenať buď prechod k demokratickejšiemu a spravodlivejšiemu medzinárodnému poriadku, alebo vojnu všetkých proti všetkým. Môže to znamenať aj návrat k politike imperialistických sfér vplyvu a vojenského prekresľovania hraníc, ako v predchádzajúcich storočiach.

Svet sa stane ešte nespravodlivejším a nebezpečnejším, ak nezápadní imperialistickí predátori využijú americký úpadok na normalizáciu svojej agresívnej politiky. Ukrajina a Sýria sú príkladmi toho, aký bude „multipolárny svet“, ak sa nezníži apetít nezápadných imperializmov.

Čím dlhšie bude tento strašný konflikt na Ukrajine trvať, tým väčšia bude nespokojnosť obyvateľstva v západných krajinách v dôsledku ekonomických ťažkostí vojny a sankcií. Túto situáciu sa môže pokúsiť využiť kapitál, ktorému sa nepáči strata ziskov a chce sa vrátiť k „obvyklému biznisu“. Využiť ho môžu aj pravicoví populisti, ktorým nevadí zdieľať sféry vplyvu s Putinom.

Ale ak by socialisti využili túto nespokojnosť na to, aby žiadali zredukovať pomoc Ukrajine a zmierniť tlak na Rusko, znamenalo by to odmietnutie solidarity s utláčanými.

26 júl 2022

https://jacobin.com/2022/07/ukraine-russia-war-putin-socialism-resistance

Taras Bilous je ukrajinský historik, editor stránky Commons: Journal of Social Criticism, a aktivista organizácie Sociálne hnutie.