Ruský sociológ vysvetľuje, prečo je Putinova vojna ešte horšia, ako sa zdá

Boris Kagarlitskij, Loren Balhornová | Jacobin

Reakcia ruskej verejnosti na inváziu na Ukrajinu bola utlmená a protivojnové protesty boli rýchlo potlačené. Pomalý priebeh vojny však živí sériu ďalších kríz, kvôli ktorým je vnútorný kruh Vladimira Putina stále viac izolovaný.

Zatiaľ čo sa ruský útok na Ukrajinu prehupuje do piateho mesiaca, hrozí, že vojna stratí pozornosť medzinárodnej verejnosti a nahradia ju – aspoň v Európe – rastúce ceny potravín a plynu, špirálovitá inflácia a ďalšie leto rekordných teplôt. Rovnako ako vojny od Afganistanu po Jemen, čím dlhšie trvajú, tým viac sa normalizujú a akceptujú. Pre obyvateľov Ukrajiny však invázia zostáva neodvratnou realitou, pričom ruské jednotky sa tlačia ďalej na východ krajiny a civilné obete pribúdajú.

Správy z Ruska, naopak, od začiatku invázie citeľne stíchli. Počiatočné správy o protivojnových protestoch, šovinistických provládnych zhromaždeniach a zatvorených predajniach McDonald’s sa už dávno vytratili z titulkov. Podpora vojny môže byť utlmená, no v posledných mesiacoch sa objavilo aj niekoľko náznakov odporu verejnosti. Rezignovali Rusi na svoj osud? Loren Balhornová sa zhovárala s Borisom Kagarlitským, sociológom sídliacim v Moskve a moderátorom populárnej ruskej diskusnej relácie na YouTube Rabkor, aby sa dozvedela viac o vplyve vojny a o tom, aký veľká je v skutočnosti moc Vladimira Putina.

LOREN BALHORNOVÁ: Na začiatku invázie na Ukrajinu bolo veľa správ o protivojnových protestoch po celom Rusku. Zdá sa, že odvtedy sa veci upokojili, pričom stále viac médií tvrdí, že väčšina Rusov podporuje Putina. Žijete v Moskve - aká tam panuje nálada?

BORIS KAGARLICKIJ: Na začiatku bolo mnoho protestov, ale boli veľmi brutálnym spôsobom rozdrvené. Aspoň na povrchu bol protest fyzicky potlačený. Ľudia sú posielaní do väzenia takmer na dennom poriadku – napríklad Alexej Gorinov bol práve odsúdený na sedem rokov väzenia za protivojnové vyhlásenie počas zasadnutia Krasnoselského mestského zastupiteľstva v Moskve.

Je to spôsob, ako vyvolať u ľudí strach a do istej miery funguje. Od začiatku takzvanej „špeciálnej operácie“ opustili krajinu najmenej štyri milióny ľudí. Ukrajina informovala, že krajinu opustilo asi sedem až osem miliónov ľudí, no asi polovica z nich sa už vrátila. V tomto zmysle je počet ľudí, ktorí emigrovali z Ruska približne rovnaký ako počet ľudí, ktorí utiekli z Ukrajiny. Vzhľadom na to, že tu nikoho nebombardujú, vám to dáva predstavu o postoji verejnosti.

LOREN BALHORNOVÁ: Takže si nemyslíte, že väčšina podporuje vojnu?

BORIS KAGARLICKIJ: Je to zaujímavý sociologický a politický problém: Rusi nie sú ani za vojnu, ani proti nej. Na vojnu nereagujú.

Samozrejme, existujú prieskumy verejnej mienky publikované prokremeľskými médiami, ktoré s nadšením citujú západné a niektoré proukrajinské zdroje, snažiace sa dokázať, že všetci Rusi podporujú Putina a sú fašisti. To však nemá nič spoločné s realitou. Ako sociológ môžem potvrdiť, že od vojny sa počet ľudí, ktorí sú ochotní odpovedať na prieskumy verejnej mienky, prepadol na úroveň, ktorá je absolútne nereprezentatívna. Pred vojnou to bolo pod 30 percent, čo je už veľmi málo. Teraz sa považuje za veľký úspech, keď sa 10 percent podujme na prieskum. Zvyčajne je to 5 až 7 percent.

Z týchto 5 percent asi 65 až 70 percent podporuje vojnu. Existujú dve interpretácie týchto údajov. Jednou, väčšinou zdieľanou liberálnou opozíciou, je, že ľudia sa jednoducho boja odpovedať. Myslím, že to nie je presne takto. Medzi tými 95 percentami, ktorí odmietajú odpovedať, môže byť značný počet tých, ktorí sú proti vojne, ale neodvážia sa to povedať. Moje podozrenie – ktoré samozrejme nemôžem dokázať – je, že väčšina ľudí nemá vôbec žiadny názor.

LOREN BALHORNOVÁ: Vôbec žiadny názor?

BORIS KAGARLICKIJ: Možno vás to šokuje, ale až donedávna väčšina Rusov nevedela, že na Ukrajine je vojna. V televízii používajú termín „špeciálna operácia“, ktorý naznačuje, že špeciálne jednotky sú niekde zapojené do nejakej obmedzenej akcie. Nebolo to spojené so skutočným nepriateľstvom, s tankami a delostrelectvom a tak ďalej a nehlásili ukrajinské civilné obete.

To ma privádza k druhému bodu: väčšina ľudí nepozerá politické programy v televízii, ani opozičné médiá na internete. Nezaujímajú sa o žiadny druh politiky. Celé spektrum politických názorov – vrátane sympatizantov i opozície, či už ľavicovej alebo fašistickej, liberálnej alebo konzervatívnej – predstavuje možno 15 až 20 percent populácie, pravdepodobne menej ako 10 percent. Zvyšok je úplne apolitický.

Na jednej strane je to pre režim veľká výhoda, no zároveň aj jeho najväčší problém. Nikto sa nepostaví proti vláde, ale nikto sa nepostaví ani za ňu. To je dôvod, prečo očkovacia kampaň COVID zlyhala a prečo Putin nemôže vyhlásiť všeobecnú mobilizáciu. Volodymyr Zelenskyj nedávno oznámil, že chce do vojny zmobilizovať milión ľudí. Rusko nemôže zmobilizovať dvestotisíc, pretože všetci utekajú preč.

LOREN BALHORNOVÁ: Od začiatku vojny bolo zrušených niekoľko nezávislých médií a teraz sa štátny prokurátor snaží zakázať Zväz novinárov a pracovníkov médií. Existuje v Rusku ešte nejaký verejný priestor, kde je vôbec možná diskusia?

BORIS KAGARLICKIJ: Nie je úplne zrušený. Snažia sa zo všetkých síl, no jednoducho sa im to nedarí. Dobré na tejto krajine je, že tu všetko zlyháva, nech sa deje čokoľvek. Preto zvykneme žartovať, že fašizmus by v Rusku nikdy nemohol fungovať – pretože tu nefunguje nič. Náš YouTube kanál Rabkor, má približne deväťdesiattisíc odberateľov a vysiela takmer denne. Ale napríklad [ďalší ľavicový YouTube kanál] Vestnik Buri má asi dvestotisíc odberateľov – nehovoriac o projektoch liberálnych médií. Telegramové kanály sú tiež veľmi populárne, vďaka nim získavam veľa informácií a kde prebiehajú debaty.

Niektorí ľudia, ktorí natáčali videá, emigrovali a áno, tí z nás, ktorí sú stále tu, majú problémy. Som napríklad označený ako „zahraničný agent“, takže keď hovorím na verejnosti, musím recitovať nejakú hlúpu mantru o tom, že som zahraničný agent, alebo zaplatiť pokutu. Ľudia sa však úradom stále smejú, čo je na Rusku ďalšia dobrá vec. Väznia ľudí, zatýkajú ich a nútia ich platiť pokuty, no ľudia sa im stále smejú.

Bude zaujímavé sledovať, čo urobí vláda s Igorom Strelkovom, jednou z kľúčových postáv z roku 2014 v Donecku a veľmi agresívnym ruským imperialistom a militaristom. Zdieľa ciele „špeciálnej operácie“, ale stal sa najhlasnejším vládnym kritikom, a preto sú jeho komentáre často reprodukované v ukrajinských médiách. Ak ho zatknú, vyvolá to veľa hnevu práve v tej časti spoločnosti, ktorá podporuje vojnu.

LOREN BALHORNOVÁ: Zatkli vás za [Leonida] Brežneva za zverejňovanie samizdatov (utajených disidentských materiálov) a potom za Putina za účasť na ilegálnej demonštrácii. Povedali by ste, že represia je dnes horšia ako bola v Sovietskom zväze?

BORIS KAGARLICKIJ: Je ťažké porovnávať, pretože niektoré aspekty sú horšie a iné lepšie. Je to rozhodne horšie v tom zmysle, že ľudia sú zatýkaní za menšie priestupky, ktoré by za Brežneva zostali nepovšimnuté. ZSSR bol o stabilite. Nepáčilo sa im, že to niekto podkopáva. Na druhej strane, byť príliš tvrdý by bolo tiež kontraproduktívne, takže represia bola rutinná a nie príliš tvrdá.

Teraz je viac politických väzňov ako za Brežneva. Navyše teraz ľudia musia platiť pokuty, čo nebola sovietska prax. Pokuta je veľmi kapitalistický spôsob potrestania nesúhlasu. Ale jedna vec, ktorá je teraz určite lepšia, je, že máme internet, ktorý nám dáva tisíckrát väčšiu kapacitu, ako sme mali so samizdatom.

LOREN BALHORNOVÁ: Ak väčšina Rusov nezaujíma žiaden postoj k vojne, aké obavy majú? Určite sa obávajú vplyvu ekonomických sankcií.

BORIS KAGARLICKIJ: Ekonomická situácia sa zhoršuje a koncom augusta alebo septembra to začneme pociťovať vážne. Je to postupný proces. Jedna firma sa zatvorí, ľudia si musia hľadať novú prácu, potom sa zatvorí ďalšia a tak ďalej. Istý tovar mizne, no nie všetko.

Ako som povedal, väčšina Rusov je apolitická. Starajú sa o svoju prácu, rodinu, najbližších priateľov a možno aj o svoje domy a domáce zvieratá. Rusi tiež nie sú veľmi nábožensky založení, aj keď cirkev zohráva dôležitú úlohu ako politická inštitúcia. Dôležité je mať svoj rodinný život nedotknutý, potom môžete tolerovať zvyšok.

Problém je, že to takto nebude pokračovať donekonečna. Vojna ovplyvní vašu rodinu, vašu prácu a dokonca aj vašich domácich miláčikov. A keď to začne ovplyvňovať súkromný život ľudí, veci sa môžu okamžite zmeniť. Myslím si, že odpor by mohol začať narastať veľmi rýchlo, keď vláda urobí niečo, čo ovplyvní životy rodín. Preto otvorene nevyhlásili vojnu.

LOREN BALHORNOVÁ: Veľa sa diskutuje o tom, či sú sankcie účinným nástrojom na spomalenie ruskej vojnovej mašinérie a vytváranie problémov pre Putina doma. Myslíte si teda, že fungujú?

BORIS KAGARLICKÝ: No, sú sankcie a sankcie. Niektoré z nich hrajú do kariet Putinovi, napríklad iniciatívy na „rušenie“ ruskej kultúry a podobne, pretože izolácia je presne ideológiou režimu a jej zvyšovanie jej môže iba pomôcť.

LOREN BALHORNOVÁ: A čo ekonomické sankcie, ako napríklad plynové embargo?

BORIS KAGARLICKIJ: Najúčinnejším nástrojom zatiaľ bolo stiahnutie zahraničných spoločností z Ruska, pretože to vedie k ďalším problémom, najmä embargám na špecifické dodávky, ako sú náhradné diely.

Ruský automobilový priemysel je napríklad pozastavený. Jednoducho sa už nevyrába, pretože je tak závislý od nemeckých, japonských a juhokórejských súčiastok. Vojensko-priemyselný komplex trpí aj tým, že nedostávajú dostatok náhradných dielov. To isté platí v letectve: mnoho domácich spoločností už skrachovalo a teraz ich požierajú väčší dopravcovia ako Aeroflot a S7.

LOREN BALHORNOVÁ: Ako dlho podľa vás môže ruská ekonomika vydržať?

BORIS KAGARLICKIJ: Môže pokračovať ďalšie dva alebo možno tri mesiace, v závislosti od konkrétneho odvetvia. Dôležité však je, že chalani, ktorým patrí naozaj všetko, začnú prehrávať. Nikoho nezaujímajú priemyselné odvetvia ani ľudia, každého zaujímajú zisky.

Niektoré časti buržoázie sú čoraz nespokojnejšie s tým, čo sa deje, a skutočne sa zaujímajú o nejaké mierové urovnanie. Problém je v tom, že nemajú dostatočné politické slovo, pretože rozhodnutia robí veľmi úzky tím okolo Putina. Prístup k nemu nemá ani každý oligarcha.

Hovorím tomu „iracionálna centralizácia moci“. Trvá to už dlho a je to čiastočne spôsobené neefektívnosťou štátu. Miestna byrokracia je taká neefektívna a skorumpovaná, že na to, aby sa čokoľvek stalo, musí centrum hromadiť stále viac právomocí. Centrum nedôveruje miestnym byrokratom práve preto, že ich systematicky podkopávajú. Je to samoudržiavací proces, ktorý sa stal úplne iracionálnym a ďaleko presahuje všetko, čo sme videli počas sovietskeho obdobia.

LOREN BALHORNOVÁ: Ak, ako hovoríte, medzi buržoáziou rastie nespokojnosť s vojnou, otvára to možnosť rozporov medzi ruskou elitou alebo v samotnom štáte?

BORIS KAGARLICKIJ: Putin je jediný, kto robí rozhodnutia, aj keď je v týchto dňoch extrémne izolovaný. Okolo Putina je malá skupina, ktorá je tiež extrémne izolovaná, dokonca aj v rámci elity. Nezdá sa, že by armáda bola spokojná. V armáde sú pravdepodobne rozpory, nevieme, no existujú náznaky veľkých rozporov.

Za Putinom stojí najmä polícia a skupina najprivilegovanejších oligarchov. Je to veľmi malá skupina v rámci kapitalistickej triedy, a preto si myslím, že neprežijú veľmi dlho, pretože to odporuje dlhodobej logike kapitalistickej spoločnosti. Na vládnutie v krajine potrebujete širšiu základňu, aspoň v rámci vládnucej triedy.

To vysvetľuje paralýzu vlády za posledné štyri mesiace. Táto veľmi úzka skupina, ktorá už ani nepredstavuje elitu, nedokázala dosiahnuť konsenzus okolo žiadnej iniciatívy a spraviť rozhodnutie.

LOREN BALHORNOVÁ: Aký majú plán? Je cieľom konečné vyrovnanie sa a reintegrácia so Západom z pozície zvýšenej sily, alebo sme svedkami začiatku dlhodobého smerovania k Ázii?

BORIS KAGARLICKIJ: To je presne ten problém: neexistuje žiadny plán. Vedia, že urobili strašnú chybu a že to môže byť fatálne, a to je všetko. To, že došlo k omylu, je pre Putina a jeho tím neprijateľné. Vláda nikdy neuzná zlyhanie verejne alebo dokonca neformálne, ale bez uznania chyby sa nemôžete pohnúť vpred. Nedá sa vypracovať žiadna stratégia.

Západné analýzy predpokladajú, že máme do činenia s racionálnymi ľuďmi, ktorí sa rozhodujú racionálne, alebo aspoň s ľuďmi, ktorí sa rozhodujú. Ale na výber nie je nič, nikto si nevyberá! Aj keď existujú návrhy, žiadny návrh nefunguje, pretože žiadny nie je prijatý dostatočným počtom ľudí v rámci elity, aby ho bolo možné uskutočniť.

LOREN BALHORNOVÁ: Ak neexistuje žiadny plán, čo prinútilo Putina prekročiť Rubikon a napadnúť Ukrajinu po ôsmich rokoch patovej situácie na Donbase?

BORIS KAGARLICKIJ: To je ďalší častý, ale pochopiteľný omyl v západných analýzach: domnievať sa, že vojna má korene v geopolitike. Myslím si, že medzinárodná politika zohrala pri rozhodovaní veľmi vedľajšiu úlohu, ak vôbec nejakú. Bolo to väčšinou podmienené domácou situáciou, čo vysvetľuje, prečo sa to stalo tak náhle a tak nešťastne to zlyhalo. Nebolo to pripravené, nebola za tým diplomacia, lebo nešlo o zahraničnú politiku, ale o domácu politiku.

Počas takzvanej „veľkej recesie“ v rokoch 2008 až 2010 ruská ekonomika klesala rýchlejšie ako ktorákoľvek iná rozvinutá ekonomika. Rusko bolo úplne závislé od ropy a plynu. Keď sa globálna ekonomika zmenšila, zrútil sa aj dopyt po rope a plyne, čo viedlo k ekonomickému kolapsu Ruska.

Do roku 2011 však patrilo medzi najrýchlejšie sa zotavujúce krajiny. Keď Federálny rezervný systém spustil svoj program kvantitatívneho uvoľňovania, vysoká úroveň špekulácií na ropnom trhu zasypala ruské firmy a ruskú elitu peniazmi, čo viedlo ku klasickej kríze nadmernej akumulácie. Mali veľa peňazí, no nemali ich kam investovať. To by bolo možné len vtedy, ak by ste zmenili štruktúru ruskej ekonomiky, čo znamená aj zmenu štruktúry spoločnosti, čo nie je niečo, čo by ste dokázali, keď máte túto totálne konzervatívnu vládu a elitu.

To podnecovalo domáce rozpory, pretože všetci videli, že priepasť medzi bohatými a chudobnými sa veľmi rýchlo zväčšuje aj v porovnaní s predchádzajúcim obdobím. Viedlo to aj k rozporom medzi elitou o tom, ako sa tieto peniaze majú rozdeliť medzi rôzne skupiny. Výsledkom boli veľké infraštruktúrne projekty, ako napríklad Krymský most, najdrahší most v histórii.

V takejto situácii je vojenská expanzia ďalším spôsobom, ako využiť peniaze navyše. Nahromadíte si množstvo vojenského vybavenia, ktoré potom musíte nejako využiť, a tak idete do Sýrie. V podstate len spálite peniaze, aby ste podporili svoju ekonomiku. Táto rozpínavosť sa potom spojila s tretím aspektom, a to, že Putin je vážne chorý.

LOREN BALHORNOVÁ: Fyzicky chorý?

BORIS KAGARLICKIJ: Má rakovinu a iné choroby. Sú to, samozrejme, fámy, ale každý na ulici o nich vie. Aj keby nebol chorý, nebude žiť večne – už je pri moci viac ako dvadsať rokov. A keď sa dostanete do bodu, keď sa musíte rozhodnúť, kto bude ďalším vládcom, musíte sa opýtať: Ako zabezpečíte prechod moci?

Putin opakovane sľúbil, že spustí proces prechodu, ale nikdy to neurobil, pretože akonáhle nominuje nástupcu, už to nemá pod kontrolou. Prvotný plán na zmenu ústavy v roku 2020, ktorý schválil sám Putin, bol o zorganizovaní prechodu moci tak, aby sa Putin stal akýmsi najvyšším ajatolláhom ako v Iráne. Potom zrazu, v ten istý deň, keď Duma plánovala hlasovať za pozmeňujúci a doplňujúci návrh, (pro-Putinovská členka Dumy) Valentina Tereškovová zrazu vyzvala na predĺženie Putinovho funkčného obdobia a samozrejme všetci do dvadsiatich minút zmenili názor a hlasovali za niečo iné.

Zničili inštitúcie určené na zabezpečenie prechodu, takže teraz majú tranzíciu moci bez akýchkoľvek pravidiel a riadenú samotným Putinom. Na to potrebujete mimoriadne právomoci. Ako získate mimoriadne právomoci? Vojna.

Takto sa dostali do bodu, keď potrebovali vojnu, ale nechceli vojnu, ktorá sa deje teraz. Myšlienkou bolo mať krátky boj, vyhlásiť víťazstvo a potom zvládnuť prechod moci tak, ako chceli. Po dokončení procesu sa možno budúci prezident postará o zmierenie so Západom.

Boli si stopercentne istí, že všetko na Ukrajine sa zrúti do dvadsiatich štyroch hodín. Možno plán mohol fungovať v roku 2014, ale nefungoval v roku 2022. Zlyhali.

LOREN BALHORNOVÁ: S elitou v kríze, ako rozdelená je ruská ľavica v otázke vojny? Z diaľky to vyzerá tak, že komunistická strana a väčšina odborov ju skutočne podporuje.

BORIS KAGARLICKIJ: Nezávislé odborové hnutie v Rusku je mimoriadne slabé. Oficiálne odbory sú len súčasťou štátu, nemajú nič spoločné s robotníckym hnutím.

Pokiaľ ide o Komunistickú stranu Ruskej federácie, existujú v zásade tri tendencie. Po prvé, je tu vedenie. Sú úplne integrovaní do systému a robia všetko, čo sa im povie. Potom máte radových členov, ktorí sú väčšinou proti vojne – ľudí ako Andrej Danilov. A ako vždy je tu nejaký stred, politici, ktorí mlčia a čakajú, kto vyhrá.

Druhá sociálnodemokratická strana Spravodlivé Rusko je na tom ešte horšie. Vynášajú neuveriteľne šovinistické, takmer fašistické vyhlásenia, ale pomerne veľa ľudí zo strany odišlo a radoví ľudia prakticky zmizli. Poznám niekoľko ďalších členov, ktorí sú veľmi kritickí, ale radšej mlčia. Okrem toho je tu samozrejme nezávislá ľavica, ktorá je väčšinou aktívna na YouTube a Telegrame.

LOREN BALHORNOVÁ: Má niektorá z menších, nezávislých skupín nejaký reálny základ v spoločnosti?

BORIS KAGARLICKIJ: Myslím, že áno. Môžu sa zdať okrajové, ale akýkoľvek druh skutočnej politickej činnosti v Rusku je momentálne okrajový. Prebieha preskupovanie a v tomto zmysle je fakt, že je niekoho počuť nutný na vytvorenie skutočných základov v spoločnosti. Myslím si, že vzhľadom na súčasnú situáciu sa nám to celkom darí.

LOREN BALHORNOVÁ: Keď sa pozriete do budúcnosti, čo bude ďalej? Vidíte v ruskej spoločnosti nejaký priestor pre protivojnové alebo progresívne hnutie?

BORIS KAGARLICKIJ: Myslím, že armáde dochádza para. Dodávky západnej techniky veľmi vážne menia vojenskú situáciu. Je to veľmi podobné krymskej vojne, keď Briti a Francúzi mali lepšie zbrane. Ak hovoríte s ľuďmi blízkymi ruskému vojenskému zriadeniu, sú mimoriadne znepokojení a niekedy dokonca panikária.

Myslím si, že ak bude na Ukrajine viac prehier, tak sa niečo stane. Neviem čo, ale stanú sa nejaké dramatické udalosti. Nehovorím, že sa chystajú spustiť prevrat, pretože to je veľmi ďaleko od ruskej vojenskej tradície, ale môžu tak či onak zasiahnuť.

Ak sa pokúsia spustiť všeobecnú mobilizáciu alebo rozšíria zálohy o nové kategórie ľudí, príde vzbura. Nevieme, aká bude presná reakcia, ale bude extrémne negatívna.

Práve včera som sa rozprával s Grigorijom Yudinom, ďalším ľavicovým sociológom v Moskve, ktorý sa práve vrátil zo zahraničia, a povedal: „Pozri, ak ideš okolo Moskvy, čo vidíš? Všade obrovské ploty. Žiadna iná európska krajina nemá toľko plotov.“ Ľudia za plotom sa nestarajú o to, čo je na druhej strane, sú len oplotení do svojho malého sveta.

Vláda je so súčasnou spoločnosťou úplne spokojná. Ale ak budú nútení strhnúť všetky tieto ploty, objaví sa niečo, čo hru celkom zmení. Je to spoločnosť malých skupín izolovaných od seba, ale v určitom bode sa stretnú, či sa im to páči alebo nie. A to je moment príležitosti pre ľavicu a pre každého, kto chce spoločenskú zmenu. Ľudia sa budú musieť naučiť, ako komunikovať, ako sa organizovať a ako identifikovať svoje kolektívne záujmy. To je presne ten moment, ktorý sa blíži, a to je naša šanca.

22 júl 2022

https://jacobin.com/2022/07/russia-ukraine-war-media-public-apolitical-vladimir-putin

Boris Kagarlitskij je profesorom sociológie na Moskovskej škole sociálnych a ekonomických vied a redaktorom v Rabkore. Jeho publikácie zahŕňajú Between Class and Discourse: Left Intellectuals in Defence of Capitalism (Routledge, 2020), Empire of the Periphery: Russia and the World System (Pluto, 2007) and Restoration in Russia: Why Capitalism Failed (Verso, 1995).

Loren Balhornová je redaktorkou magazínu Jacobin.