Rusi si konečne uvedomili, že sú vo vojne

Smrteľnú ranu cárskemu režimu v roku 1917 neuštedrili revolucionári, ale vojenské jednotky, ktoré nemali chuť či schopnosť ísť na front.

Vyšlo 17.10. na DiEM25 na Slovensku.

Putin mobilizáciou porušil spoločenskú zmluvu, ktorá mu fungovala 20 rokov. Nepísané pravidlo znelo: „Vy sa nestarajte do mňa, ja sa nebudem starať do vás.“ Povolávacím rozkazom z 21. septembra zničil sedem mesiacov starostlivo budovaný príbeh o „špeciálnej operácii“ na Ukrajine.

Podľa ruského sociológa Borisa Kagarlického, do tohto dňa väčšina Rusov o vojne nepremýšľala alebo o nej dokonca ani nevedela. Povolené štátne televízie síce denno-denne chŕlili propagandu a na internete prebiehali debaty medzi podporovateľmi a oponentmi vojenskej operácie, no značná časť obyvateľstva sa o politické dianie nezaujímala a nenechala sa ním rušiť.

Situácia sa ale nenávratne zmenila a povedomie a odpor voči vojne vzrástli. Hnev zo skutočnosti, že sa Rusi prebudili z letargie až keď im ide o krk môže zmierniť fakt, že verejnej mienke v Spojených štátov trvalo niekoľko rokov než zareagovala na vojnu vo Vietname.

Prvou reakciou bola snaha vyhnúť sa odvodom, pričom útek z krajiny podnikali osobným dopravnými prostriedkami, na bicykloch a skútroch, či dokonca pešo. Ďalšie tisíce ľudí sa vyhli náborovým staniciam útekom do lesov, no došlo aj k protestnému podpaľovaniu vojenských zariadení a administratívnych budov.

Ani pre náborové miesta nebola situácia ľahká. Hoci sa šírili správy o tom, že by sa nábor mohol zvýšiť na milión až 1,2 milióna brancov, zatiaľ sa očakáva, že sa podarí naplniť možno polovicu z oficiálne ohláseného počtu 300 000 vojakov. Ani toto množstvo však nedokáže armáda vybaviť potrebným vybavením, výcvikom, alebo ich vôbec dopraviť na bojové pozície.

Bez tréningu alebo bojovej skúsenosti môžu pre bojujúcu armádu predstavovať skôr záťaž ako pomoc. Chýba nielen výbava a inštruktori, problém je aj s dôstojníkmi, ktorí sú ešte pesimistickejšieí naladení ako radoví vojaci. S takýmto osadenstvom bude ťažké udržať v armáde poriadok a disciplínu. Z celej krajiny sú už teraz hlásené správy o opíjaní sa, bitkách, či prejavoch neposlušnosti voči príkazom nadriadených.

Masa mobilizovaných brancov sa stáva nebezpečenstvom pre vojenské plány Ruska. Ako je známe, smrteľnú ranu cárskemu režimu v roku 1917 neuštedrili revolucionári, ale vojenské jednotky, ktoré nemali chuť či schopnosť ísť na front.

Oblasť Dagestanu, odkiaľ doposiaľ kvôli chudobe miestnych narukovalo najviac vojakov, sa medzitým zmenila na epicentrum protestu. Príkazy na mobilizáciu sa zameriavajú na vidiecke oblasti, pretože sa obávajú protestov vo veľkých mestách. Práve dedinské oblasti, obývané malými národmi, budú znášať najväčšiu ťarchu a tlak mobilizácie, ktorý pravdepodobne vzrastie ak byrokracie nebudú schopní naplniť stavy požadované Kremľom.

Ak by prejavy odporu v tejto oblasti zosilneli alebo sa opakovali, musela by sa pozornosť predstaviteľov štátu presunúť od medzinárodných problémov k vnútropolitickým, čo by pre režim predstavovalo najväčšiu komplikáciu. Mobilizácia, ktorá vytrhla masy z politickej apatie otvára otázku, ako sa s ňou vyrovná spoločnosť, ktorá bola desiatky rokov pasívna a nesolidárna. Dojem ruských predstaviteľov o vlastnej neporaziteľnosti by tu mohol naraziť na realitu.

Peter Takáč