Prichádzajúci svetový poriadok

Marc Saxer | International Politics and Society

Ruská invázia na Ukrajinu prevrátila existujúci svetový poriadok – a s ním aj globálne energetické, výrobné, distribučné a finančné systémy.

Vojna na Ukrajine je súčasťou boja za nový svetový poriadok. Rusko a Čína otvorene spochybňujú Pax Americana. Ale otázka, ako bude vyzerať ďalší svetový poriadok, zostáva otvorená. V Moskve a Pekingu, ale aj vo Washingtone nachádza podporu model multipolárneho koncertu veľmocí s výhradnými zónami vplyvu. Napriek rastúcej neochote hrať úlohu „svetového policajta“ však väčšina Američanov ešte neopustila unipolárny, americký, liberálny svetový poriadok. A nielen v Číne stále existuje podpora vestfálskeho modelu s dôrazom na suverenitu národného štátu a odsúdením postkoloniálneho zasahovania do vnútorných záležitostí.

Tieto tri modely predstavujú veľmi odlišné základné pravidlá. Kto je oprávnený použiť silu – všetky štáty, len ten najsilnejší, alebo len hegemónna moc? Platí zákon najsilnejšieho, alebo sila zákona? Existuje historický ideál (napr. liberálna demokracia a trhová ekonomika), ku ktorému budú (alebo by mali) smerovať všetky štáty, alebo existuje viacero modernít s konkurenčnými politickými systémami a kultúrnymi civilizáciami, ktoré môžu koexistovať viac-menej mierovo? Dôjde k globálnemu zúčtovaniu medzi alianciou demokracií a „osou autokratov“? Alebo sa za cenu mieru vzdáme uplatňovania všeobecných ľudských práv?

Ktorý z týchto modelov prevládne – alebo z akej presnej zmesi starých a nových prvkov vznikne nový svetový poriadok – bude určovať nielen vojna a mier, ale aj to, ako budú globálne energetické, výrobné, distribučné a finančné systémy budúcnosti. 

Globálny energetický systém

V nemeckej diskusii sa pozornosť za bezprostredných dopadov vojny sústreďuje hlavne na to, ako odoprieť Rusku príjmy z jeho vývozu ropy a plynu bez toho, aby sme sa priveľmi obracali na spotrebiteľov, ktorí sú na ruských dodávkach energie závislí. Z dlhodobého hľadiska sa má táto závislosť znížiť urýchlením energetického prechodu od fosílnych palív. Menej pozornosti sa venuje úsiliu Číny a Indie využiť čo možno najlacnejšie zdroje na ruskom trhu s energiami bez toho, aby ich zasiahli západné sankcie. A príliš málo pozornosti sa venuje úsiliu dôležitých dodávateľov a ich zákazníkov „de-dolarizovať“ medzinárodný obchod s energiou.

Predvídať masívne otrasy v globálnom obchode s energiami od ropných šokov v 70. rokoch si nevyžaduje veľkú predstavivosť. Menej zrejmým je však smer, ktorým sa bude uberať globálny energetický systém. Vzhľadom na prebiehajúcu geopolitickú konfrontáciu imperatívy ochrany klímy a energetickej bezpečnosti ukazujú rovnakým smerom. Na jednej strane to pravdepodobne ešte viac urýchli exodus globálneho kapitálu z fosílneho priemyslu. Na druhej strane, priemyselné krajiny ešte stále nie sú technologicky schopné zbaviť sa závislosti na fosílnych palivách. A je to práve premosťovacia technológia zemného plynu, ktorá sa teraz dostala do geopolitickej slepej uličky. V krátkodobom horizonte bude Nemecko len ťažko schopné odstrániť hroziacu medzeru v dodávkach bez toho, aby sa dopustilo hriechov v oblasti klimatickej politiky, ktoré zahŕňajú uhlie a jadrovú energiu. Z dlhodobého hľadiska je okrem obnoviteľných energií potrebné ráznym tempom rozvíjať aj medzinárodné dodávateľské reťazce pre vodík.

V strednodobom horizonte to však znamená potrebu uspokojovať dopyt po plyne diverzifikáciou dodávateľov. Nie je možné vylúčiť prekvapivé zmeny v alianciách, ktoré zahŕňajú starých nepriateľov (napr. USA a Venezuela) a starých priateľov (napr. Západ a arabské monarchie; Rusko a Kazachstan). Ako rýchlo môže v tomto konkurenčnom svete potreba zabezpečiť národné dodávky energie kolidovať s princípmi zahraničnej politiky založenej na hodnotách, to bolo niečo, na čo musela nová nemecká vláda prísť hneď v prvých dňoch svojho úradovania.

Globálna deľba práce (výrobné a dodávateľské reťazce)

Od finančnej krízy v roku 2008 sa svetový obchod a cezhraničné investície ešte naozaj nepozviechali. Kríza COVID-19 zvýšila povedomie ľudí o zraniteľnosti globálnych dodávateľských reťazcov. Zlyhanie čínskej stratégie Zero Covid a drastické blokády v Šen-čene a Šanghaji naznačujú, že dva roky po vypuknutí pandémie ešte stále nebolo odstránené riziko narušenia globálnych dodávateľských reťazcov. Ak chýbajú diely z Ďalekého východu, montážne linky sa zastavia aj v Európe. Posun paradigmy od efektívnosti („Just in Time“) k väčšej odolnosti („Just in Case“) urýchľuje skrytý trend k deglobalizácii, ktorý už nejaký čas prebieha.

Geoekonomické, ako aj geopolitické motívy však tiež podporujú skrátenie a oddelenie dodávateľských reťazcov a v súčasnosti vedú k oddeleniu a izolácii trhov. USA sa snažia spomaliť ekonomický vzostup svojho rivala Číny. V zákulisí rastie tlak oboch na ich spojencov a na tretie krajiny, aby si zvolili stranu, na ktorú sa pridajú. Európania a Ázijci sa stále bránia vtiahnutiu do tejto novej studenej vojny. Ale spory o plynovody, výrobcov čipov a komunikačnú infraštruktúru 5G ukazujú, ako rýchlo sa môžu spoločnosti a celé štáty nechať vtiahnuť do znepriatelených frontov. Konečným výsledkom tohto vývoja by mohli byť súperiace bloky, ktoré sťažujú alebo znemožňujú neželaným konkurentom prístup na ich trhy.

Nemeckým spoločnostiam sa sotva podarilo uniknúť sankciám Trumpovej Ameriky, teraz zase čelia protiľahlému odporu na čínskom trhu. Napriek tomu väčšina z nich odoláva tlaku na oddelenie sa od Číny, zatiaľ čo pôsobenie iných sa napriek stále sa zhoršujúcim podmienkam na čínskom trhu zdvojnásobuje. Vzhľadom na dôležitosť čínskeho trhu je preto výzva v strategickom dokumente federálnej vlády pre Indicko-pacifickú oblasť znížiť jednostranné závislosti prostredníctvom diverzifikácie často nevypočutá.

Ale ruská agresívna vojna proti Ukrajine by teraz mohla tento kalkul zmeniť. Sotva by si niekto myslel, že je možné, že na ruskú agresiu zareaguje Západ tak rýchlo, tak dôrazne a jednotne. Vylúčenie Ruska zo systému SWIFT, sankcie voči ruskej centrálnej banke, ale aj dobrovoľné stiahnutie západných spoločností z ruského trhu, to všetko sa pod to podpísalo – a v neposlednom rade aj v Číne.

Dokonca aj niektorí v Nemecku boli prekvapení, ako rýchlo boli zabité aj údajne posvätné kravy, ako je plynovod Nordstream 2. Táto skúsenosť s obrovským verejným a politickým tlakom pravdepodobne privedie mnoho nemeckých spoločností k prehodnoteniu ich stratégií smerom k iným „problematickým trhom“. Ak by sa v strednodobom horizonte uzavreli obchodné príležitosti pre nemecké podnikanie na svetových trhoch, Nemecko bude musieť prehodnotiť, čo je ochotné urobiť, aby vyviedlo vitálny európsky domáci trh z dlhotrvajúcej krízy.

Preskupenie globálnej ekonomiky podľa geopolitických záujmov dostáva kľúčové odvetvia, ako je nemecký automobilový priemysel, pod tlak. Ak motor rastu ochabne, distribučné konflikty v rámci spoločností a medzi nimi sa zintenzívnia. Strach zo sociálneho úpadku narastá aj medzi strednými vrstvami. Tento strach z úpadku rezonuje, takže ho populisti využívajú na svoju agitáciu proti tomu, aby mal exportný model, voľný pohyb tovaru, kapitálu, ľudí a myšlienok úspech. Globálny trend k protekcionizmu je tak poháňaný nielen vonkajšími faktormi, ale aj vnútorným tlakom. V takomto svete už nemôžu byť žiadni preborníci v exporte. Nemecko preto bude musieť predovšetkým prehodnotiť svoj exportne orientovaný ekonomický model.

Infraštruktúra

Keď západní kritici diskutujú o projekte čínskej hodvábnej cesty, zameriavajú sa zvyčajne na dlhové pasce alebo na vytváranie politických závislostí. Existuje oprávnené podozrenie, že mamutí projekt predstavuje čínsky tlak stať sa dominantnou veľmocou v Ázii a vo svete. Menej známa je však geostrategická motivácia iniciatívy novej hodvábnej cesty.

Od konca druhej svetovej vojny si Spojené štáty zriadili základne na reťazci ostrovov siahajúcich od Japonska na severe po Indonéziu na juhu. A odkedy Obamova administratíva oznámila svoju politiku ‚Pivot to Asia‘, USA tu sústreďujú svoje sily. Medzi Melackým prielivom a Hormuzským prielivom (Američania tieto prielivy nazývajú „tesniace body“) môžu Spojené štáty a ich spojenci kedykoľvek zablokovať čínske obchodné a zásobovacie cesty. Čína sa cíti obkľúčená a reaguje agresívne defenzívnym spôsobom.

Cieľom jej hromadenia zbraní vo Východočínskom a Juhočínskom mori je prelomiť „reťazec prvého ostrova“ a vytlačiť USA z čínskych pobrežných vôd. Čínski jastrabi idú ešte o krok ďalej a chcú si vynútiť opätovné zjednotenie Tchajwanu nazývaného ‚nepotopiteľnou americkou lietadlovou loďou‘ s materskou krajinou. Keď čínske bombardéry prelietavajú nad Tchaj-pejom, čínska propaganda obviňuje USA, že nabúravajú status quo spochybňovaním politiky jednej Číny, a tým vyvolávajú konflikt. Ide o veľmi nebezpečnú pokerovú hru, a to nielen preto, že Tchajwan vyrába nepostrádateľné polovodičové čipy, ale aj preto, že z pohľadu Američanov, traumatizovaných Pearl Harborom, obrana ich vlasti začína na First Island Chain. Takže v Tchajwanskom prielive leží poistka, ktorá by mohla spustiť tretiu svetovú vojnu.

Čína sa preto prostredníctvom projektu hodvábnej cesty snaží vymaniť z amerického zovretia smerom na Západ. Bezprostredným cieľom mnohých prístavov, koridorov a železničných tratí je zabrániť narušeniu čínskych zásobovacích trás. Počiatočné nadšenie vnútrozemských štátov Strednej Ázie ukazuje veľké nádeje partnerov novej hodvábnej cesty, že stratégia prepojenia pozdĺž starodávnej hodvábnej cesty povedie k ziskom a prosperite pre všetkých. Skutočná cena však leží na druhom konci Eurázie: na európskom trhu, ktorý má z dlhodobého hľadiska zaručiť možnosti predaja čínskych produktov. Ak sa Pekingu podarí pritiahnuť Európu, Čína a Rusko urobia veľký krok smerom k svojmu cieľu neutralizovať vplyv USA v Eurázii.

So začiatkom novej studenej vojny však hrozí, že nová železná opona presekne čínsku hodvábnu cestu. Z pohľadu Číny by to bola geostrategická katastrofa. To je jeden z dôvodov, prečo Čína, napriek len nedávno vyhlásenému „bezhraničnému priateľstvu“, reálne neposkytuje podstatnú pomoc svojmu mladšiemu partnerovi Rusku (druhým dôvodom je ruské uznanie dvoch oddelených provincií suverénneho štátu; pri pohľade na Tchajwan by šlo o hororový scenár pre Čínu). Peking má teda vlastný záujem na rýchlom ukončení ukrajinskej vojny (zdráha sa však prevziať zodpovednosť sprostredkovateľa). Ak sa tak nestane, Čína bude pravdepodobne pokračovať v rozširovaní námorných hodvábnych ciest.

Peniaze a finančné trhy

Z pohľadu čínskych stratégov ostáva po úpadku amerického priemyslu základom – a teda Achillovou pätou – hegemónie USA úloha dolára ako rezervnej meny na medzinárodných tovarových a finančných trhoch. Čína sa preto už nejaký čas zaoberá alternatívou k systému SWIFT („CIPS“) a digitálnou menou (digitálny jüan, e-CNY). Ani jeden z týchto nástrojov však ešte nie je pripravený predstavovať skutočnú hrozbu pre dolár.

Čínski jastrabi teraz vidia v sankciách proti Rusku príležitosť zaútočiť na nadvládu amerického dolára. Zmrazenie rezerv ruskej centrálnej banky priviedlo všetky centrálne banky sveta do stavu najvyššej pohotovosti. Aby sa sami nenechali vydierať, teraz pravdepodobne vo veľkom presúvajú rezervy. Ak to bude na úkor amerických investícií, mohlo by to destabilizovať pozíciu dolára ako globálnej rezervnej meny.

Úloha amerického dolára ako transakčnej meny je tiež zdrojom frustrácie. Koniec koncov, inflačný tlak vychádzajúci z americkej centrálnej banky je prenášaný po celom svete všetkými tými aktérmi, ktorí sa pri uskutočňovaní svojich cezhraničných obchodov spoliehajú na americký dolár. Rusko, Čína, India a Irán sa preto už nejaký čas pokúšajú „de-dolarizovať“ svoje ekonomiky používaním širšieho koša mien pre svoj zahraničný obchod.

Preto nie je prekvapujúce, že Rusko chce teraz svoje transakcie s ropou a plynom uhrádzať len v rubľoch. Čínske pokusy de-dolarizovať svoj vlastný zahraničný obchod sú tiež v súlade so strategickým cieľom Pekingu zlepšiť globálny status vlastnej meny. Ak však spojenec USA, akým je Saudská Arábia, v súčasnosti vážne rokuje o urovnaní svojich ropných dohôd s Čínou v jüanoch, ukazuje to, aká rozšírená je nevôľa voči hegemónovi. Nie je to bez rizika, pretože po opustení zlatého štandardu bol americký dolár naviazaný na centrálnu komoditu fosílneho priemyselného kapitalizmu účtovacími procesmi na globálny obchod s ropou. Ak by sa ostatné krajiny OPEC vzdali petrodoláru, vracajúce sa doláre by pravdepodobne v krátkodobom horizonte ďalej zvýšili inflačné tlaky v USA. Z dlhodobého hľadiska by tak čínske RMB, ako aj kryptomeny založené na blockchaine mohli dospieť k stabilným transakčným menám. Americkí skeptickí stratégovia sa domnievajú, že ak bude funkcia amerického dolára ako rezervnej, investičnej a transakčnej meny skutočne pokračovať v erózii, potom by sa pozícia americkej meny ako globálnej rezervnej meny mohla skutočne začať potácať.

Avšak, ani po dekáde a pol snahy o „de-dolarizáciu“ vážne neohrozili pozíciu amerického dolára ako globálnej rezervnej meny. Ešte v minulom roku sa 90 percent všetkých devízových transakcií naďalej vyrovnávalo v amerických dolároch a 60 percent všetkých rezerv centrálnej banky je investovaných v dolároch. Najmä kryptomeny blockchain majú ďaleko od toho, aby boli schopné nahradiť dolár. A či čínska (digitálna) mena bez otvorených čínskych finančných trhov môže skutočne prevziať funkcie rezervnej meny, je otázne. Americkí experti sa preto domnievajú, že pozícia dolára je dnes ešte viac ukotvená, pretože zahraničné centrálne banky vedia, že v prípade núdze americký Fed urobí všetko pre to, aby podporil časť finančného systému denominovanú v dolároch.

O tom, ako bude vyzerať nastávajúci svetový poriadok, rozhodnú globálne mocenské vzťahy. Rusko precenilo svoje sily. Aj keby sa Moskve stále podarilo vyhrať vojnu na Ukrajine vojensky, z geopolitického hľadiska sa vráti na druhú priečku ako mladší partner Číny. Nová nestabilita na európskom kontinente však pravdepodobne utlmí ekonomické vyhliadky aj pre západnú Európu. Po ukrajinskej realite budú preto členské štáty EÚ určite prehodnocovať geopolitické sny o samostatnom európskom mocenskom póle.

Zostáva tak iba Čína a Spojené štáty ako mocnosti schopné nastoliť a udržiavať poriadok. To vysvetľuje, prečo sa Washington a Peking nechcú nechať vtiahnuť do tohto „európskeho konfliktu“: dve superveľmoci vnímajú konflikt predovšetkým cez optiku svojej súťaže o globálnu hegemóniu. V súlade s tým chcú americkí jastrabi nechať „vykrvácať Rusov, aby vyslali signál Číňanom, aby držali ruky preč od Taiwanu“. Hoci to nie je vo Washingtone nekontroverzné, už nejaký čas existuje obojstranná koalícia za studenú vojnu proti ‚spojenectvu autokracií‘.

Na druhej strane v Pekingu stále panuje nezhoda v tom, či je skutočne v záujme Číny stiahnuť sa za novú železnú oponu popri slabnúcom ruskom vyvrheľovi, alebo či by Čína z dlhodobého hľadiska oveľa viac neťažila z otvoreného svetového poriadku. Z geopolitického hľadiska by preto bolo osudovou chybou príliš unáhlene hádzať Číňanov a Rusov na „os autokracií“.

Namiesto toho by bolo lepšie spoločne preskúmať, ako by mohol vyzerať multilaterálny poriadok založený na pravidlách, ktorý by poskytoval rámec, v ktorom by sa mohli pokojne prerokovať a zosúladiť základné záujmy a obavy o bezpečnosť všetkých mocností. Tí, ktorí si myslia, že je to nereálne, by mali pamätať na poslednú studenú vojnu: vtedy bola úspešná aj spolupráca medzi systémovými rivalmi v rámci dohodnutých základných pravidiel.

14. júla 2022

https://www.ips-journal.eu/topics/economy-and-ecology/the-return-of-geo-economics-5874/