Prečo Ukrajina odmieta svojich prirodzených spojencov?
Slawomir Sierakowski | Project Syndicate
Aj keby Ukrajina úplne oslobodila územia okupované Ruskom, v regióne nebude skutočná bezpečnosť, kým bude pri moci dlhoročný bieloruský diktátor Alexander Lukašenko. Ukrajinskí lídri to však nielenže nevidia, ale odstrkujú aj Lukašenkových domácich oponentov.
Bezprostredne po druhej svetovej vojne poľský intelektuál Jerzy Giedroyc (pôvodom Litovčan, narodený v Minsku), žijúci v parížskom exile, vyslovil výrok, ktorý bude definovať poľskú zahraničnú politiku voči východným susedom: "Nebude nezávislého Poľska bez nezávislého Bieloruska, Litvy a Ukrajiny."
Od pádu komunizmu je to vo Varšave článok diplomatickej viery. Podobne zmýšľali aj ukrajinskí vlastenci, ktorí inšpirovali súčasnú ukrajinskú politiku. Aj keby Ukrajina úplne oslobodila územia okupované Ruskom, Poliaci a Ukrajinci sa nebudú cítiť skutočne bezpečne, kým bude dlhoročný bieloruský diktátor Alexander Lukašenko pokračovať vo svojej zlej vláde. Preto sa spojenectvo medzi administratívou ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského a bieloruskou opozíciou zdá byť prirodzené. Nanešťastie, nič také nevzniklo.
Namiesto toho niektorí ukrajinskí lídri potenciálnych partnerov odmietli. Spomeňme si na reakciu Mychajla Podoljaka, dôležitého Zelenského poradcu, po správe, že tohtoročnú Nobelovu cenu za mier si rozdelia bieloruský obhajca ľudských práv Ales Bialiacký, ruská mimovládna organizácia Memorial a Ukrajinské centrum pre občianske slobody. Na Twitteri napísal: "Nobelov výbor má zaujímavé chápanie slova "mier", ak zástupcovia dvoch krajín, ktoré napadli tretiu, dostanú Nobelovu cenu spoločne. Ruské ani bieloruské organizácie neboli schopné zorganizovať odpor proti vojne."
Takýto nezmysel môže vec Ukrajiny len poškodiť. Memorial, ktorý bol založený s cieľom odhaľovať zločiny komunistickej éry, má ďaleko od "reprezentácie" Putinovho Ruska a Kremeľ ho minulý rok zrušil. A Bjaljackého organizácia Viasna už viac ako dve desaťročia bojuje proti porušovaniu ľudských práv Lukašenkovou diktatúrou. Samotný Bialiacký je už viac ako rok zatvorený v bieloruskom väzení. Mal zorganizovať svoj blok na odpor proti ruskej invázii?
Podoljakovo rozdeľujúce vyhlásenie ilustruje širší jav, ktorý by mohol mať ďalekosiahle dôsledky: rastúce napätie medzi Ukrajincami a Bielorusmi, dvoma národmi, ktoré sú dlhodobo vystavené ruskému útlaku. Ide o rastúci pocit nadradenosti Ukrajincov. Zatiaľ čo Ukrajinci v roku 2014 zosadili prezidenta, ktorý sa priklonil k Rusku, Bielorusom sa po podvodných voľbách v roku 2020 nepodarilo zvrhnúť Lukašenka; a protesty na začiatku vojny rýchlo utíchli.
Táto kritika je však nespravodlivá. Na rozdiel od Ukrajiny bieloruská opozícia nikdy nemala v rukách polovicu krajiny, ani žiadnu kontrolu nad miestnymi samosprávami či parlamentom. Bieloruská demokracia je už viac ako štvrťstoročie falošná. Lukašenko namiesto nej vybudoval totalitný štát. Bol zázrak, že sa Bielorusom podarilo v roku 2020 zorganizovať masové protesty. Namiesto toho, aby si uctili tento odvážny moment a motivovali Bielorusov prežiť a znovu povstať, keď budú okolnosti priaznivejšie, niektorí Ukrajinci ako Podoljak ich obviňujú z toho, že sú slabochmi alebo konformistami. V zahraničí sa s utečencami z Bieloruska zaobchádza ako s Rusmi, čo sa rovná represii utláčaných.
Takéto pohŕdanie Bielorusmi je nielen nemorálne, ale aj politicky hlúpe. Ukrajinci, Poliaci a ďalší ľudia v celom regióne by mali stáť na strane bieloruskej opozície a zasadzovať sa za oslobodenie krajiny.
Ako upozorňuje bieloruský opozičný politik Pavel Latuška, tri pluky bieloruských dobrovoľníkov bojovali proti Rusom na Ukrajine a niektorí z nich tam zahynuli. Bielorusi tiež sabotovali železničné trate vo svojej krajine, aby narušili dodávky zásob pre ruskú armádu. V prípade, že ich chytia, dostávajú tresty odňatia slobody až do výšky 16 rokov. Prečo si znepriateliť týchto spojencov?
Pred ruskou inváziou nechcela ukrajinská vláda Lukašenka dráždiť, pretože Bielorusko ešte neuznalo Kremľom podporované separatistické "ľudové republiky" Doneck a Luhansk. Preto sa Ukrajina nepripojila k sankciám uvaleným na Lukašenkov režim po tom, ako uniesol osobné lietadlo, aby zatkol novinára Romana Protaseviča.
Ani jedna z krajín nechcela otvorené nepriateľstvo. Tie časy sú však dávno preč a treba sa pýtať, prečo Zelenského tím nepozval skutočnú víťazku bieloruských volieb v roku 2020 Svetlanu Tichanovskú, aby im vyjadrila podporu v Kyjeve.
Teraz, keď Lukašenko pripravuje skrytú mobilizáciu a umožňuje Rusku využívať svoje vojenské základne a letiská na útoky na Ukrajinu, by mala Zelenského vláda zvážiť ukončenie diplomatických vzťahov s ním a uznanie nedávno vytvorenej exilovej vlády Tichanovskej. To by bolo príkladom pre ostatné vlády a veľkým úderom pre Lukašenka, ktorý v skutočnosti začína vlastnú plnohodnotnú vojnu s Ukrajinou. Zelenskyj chce, aby zvyšok sveta vyhlásil Rusko za teroristický štát; mal by to isté žiadať od Lukašenkovej diktatúry. Ak Lukašenko pošle na Ukrajinu vojská, budú výzvy bieloruskej opozície, aby sa vzdali, veľmi dôležité.
Našťastie sa v ukrajinskej tlači ozývajú hlasy, ktoré tlačia na to, aby ukrajinská vláda zmenila svoj nepochopiteľný postoj. "Začne Kyjev aspoň občas komunikovať so Svetlanou Tichanovskou?" pýta sa úvodník európskej Pravdy. "Pre celý svet sa stala symbolom bieloruskej opozície a Kyjev ju nápadne ignoruje." Podobne aj Bohdan Jaremenko, ukrajinský poslanec, píše: "Pred nami sa otvára okno príležitosti brániť sa a pomôcť obnoviť slobodu bratskému národu, ktorého predstavitelia bránia ukrajinskú vôľu v rovnakom boji ako Ukrajinci." Možno Podoljakove nespravodlivé slová budú pre niekoho v Zelenského vláde šokom, aby si uvedomil, že pohŕdanie bieloruskou opozíciou škodí ich vlastnej veci. Kým bude Bielorusko podriadené Rusku, bude Ukrajina v ohrození, aj keby sa jej podarilo vyhnať Rusov zo svojho územia. Odmietnutím Tichanovskej Zelenského vláda riskuje, že si poškodí vzťahy Ukrajiny s budúcim slobodným Bieloruskom. Takéto rozpory medzi prirodzenými spojencami nikto nepotrebuje - samozrejme, okrem Kremľa.
Sławomir Sierakowski, zakladateľ hnutia Krytyka Polityczna, je vedúcim pracovníkom Nemeckej rady pre zahraničné vzťahy.
18. október 2022