Postoje svetovej ľavice nad priepasťou imperialistickej eskalácie

Vitold Vasiletskyi | commons.com.ua

Od začiatku rusko-ukrajinskej vojny v plnom rozsahu uplynulo pol roka. Okrem udalostí na bojisku prebehlo množstvo politických diskusií, najmä medzi ľavicou. V tomto texte sa pokúšam zhrnúť ich hlavné body a predložiť argumenty týkajúce sa ruskej invázie ako špecifického problému, ako aj súčasti rozsiahlejšej krízy medzinárodných vzťahov.

Doktrinárstvo ako forma pasívnej podpory ruskej invázie

...

V roku 2008 Putin na summite NATO označil Ukrajinu za umelý štát. V roku 2021 vyjadril podobné myšlienky vo svojom článku o „historickej jednote“ Rusov a Ukrajincov. To isté urobil vo svojom prejave pri príležitosti uznania DĽR a LĽR vo februári 2022. Tvrdením, že Ukrajina je súčasťou „historického Ruska“, Putin v skutočnosti popiera jej právo na existenciu mimo ruskej sféry vplyvu. Podľa kancelára Scholza mu v súkromnom rozhovore krátko pred inváziou Putin povedal to isté: Ukrajina a Bielorusko nemôžu byť suverénnymi štátmi. Zdá sa, že Putin úprimne verí, že Ukrajinci a Rusi sú „jeden ľud“ a možné zblíženie Ukrajiny s Európou považuje za hrozbu pre svoju vlastnú vládu.

Na doplnenie, Ukrajina (napriek slabému ekonomickému stavu pred inváziou) má potenciálne cenné aktíva týkajúce sa úrodnej pôdy, surovín, kvalifikovanej pracovnej sily a priemyselného potenciálu (vrátane vojenského priemyslu). Začlenenie Ukrajiny do aliancie s Ruskom a Bieloruskom by z nej urobilo oveľa väčšiu mocnosť vo svetovej politike – teda keby neexistovali tvrdé sankcie.

Nebudem hodnotiť mieru „historických“ a „strategicko-ekonomických“ pohnútok v Putinovej hlave. Len zdôrazňujem, že sa zdá, že zohrávajú kľúčovú úlohu v Putinovej ochote zájsť tak ďaleko v boji práve o Ukrajinu. To neznamená, že na členstve Ukrajiny alebo približovaní sa k NATO vôbec nezáležalo. Ale ak je možnosť rozmiestnenia vojenskej infraštruktúry NATO takou hrozbou, prečo Kremeľ reagoval na vstup Fínska do NATO tak umiernene? Fínsko je rovnako blízko Moskvy ako Ukrajina a Petrohrad je tiež na dosah. Ide však o to, že Rusko nemá územný spor s Fínskom, na rozdiel od Ukrajiny o Krym.

Ale ak by to aj tak bolo, potom to povedzme jasne: problém nespočíva v rozširovaní NATO, ale v Rusku, presnejšie povedané v jeho vojenskej agresii. Na druhej strane, nedoriešený politický status Krymu (ako aj Donbasu) je silnou poistkou proti vstupu Ukrajiny do NATO. A ešte predtým, ako k tomu došlo, v roku 2008 Nemecko a Francúzsko zablokovali akčný plán členstva Ukrajiny a Gruzínska v NATO.

Aby som to skrátil, nebolo to NATO alebo iné formy západnej expanzie, ktoré viedli k vojne. Na vine sú revanšistické ciele Ruska v postsovietskom priestore a jeho nároky na veľmocenský status. Rusko má za cieľ byť jedným z pólov multipolárneho sveta a mať vlastnú sféru vplyvu. Aj keby sa NATO práve teraz rozpadlo, Putinovi by to len uľahčilo úlohu na Ukrajine. Preto, hoci zdieľam spoločnú kritiku NATO zo strany západnej ľavice, súčasnú vojnu nevnímam ako vhodnú príležitosť na podporu týchto argumentov.

Problém je aj s výzvami na medzinárodnú solidaritu pracujúcich. Nie som si istý, či britskí socialisti robili takéto výzvy v rokoch 1940-41, keď nacistické lietadlá zaútočili na ich krajinu. Ale ako vidíme, takéto výzvy sa objavili, keď sa ruské jednotky dostali na predmestie Kyjeva a vyhladili tamojšie civilné obyvateľstvo. Zároveň nie je jasné, ako môže v priebehu týždňov či mesiacov vzniknúť masové ruské protivojnové hnutie schopné zastaviť vojnu. Existujú v histórii nejaké prípady takýchto revolt? Ak vezmeme do úvahy asymetriu strán, je skutočne potrebná kombinácia ukrajinského ozbrojeného odporu (a pravdou je, že Kyjev zachránil pred okupáciou takýto odpor, nie pacifistické heslá) a protivojnového hnutia v Rusku a Bielorusku. Tak či tak, výsledky protivojnových aktivít uvidíme až neskôr.

Dožadovať sa pomoci pre utečencov je nepochybne potrebné, mali by sme však rešpektovať subjektivitu Ukrajincov a nevnímať ich ako pasívne obete. Je príznačné, že [britský socialista] Wilson vyjadril solidaritu so statočnými účastníkmi ruského protivojnového hnutia, ale nenašiel takéto slová pre žiadne skupiny Ukrajincov.

Prečo neuchrániť čo najviac Ukrajincov pred tým, aby sa stali utečencami tým, že pomôžeme Ukrajine odraziť ruské ofenzívy? Namiesto toho mnohé manifesty a články opakujú, že vojenská pomoc Ukrajine len predlžuje konflikt alebo dokonca zvyšuje hrozbu medzinárodnej eskalácie. Podľa tejto logiky je najlepším spôsobom deeskalácie kapitulácia Ukrajiny. Zdá sa, že niektorých by naozaj nenahnevalo, keby Rusko rýchlo zabralo Ukrajinu. No povedať to nahlas by znamenalo riskovať reputáciu (pokiaľ nie ste otvoreným podporovateľom Ruska). Preto to musíte zabaliť do hesiel „za mier“ bez toho, aby ste diskutovali o konkrétnych podmienkach, akými sú mierová dohoda a verejná mienka na Ukrajine. Napriek tomu niektorí zo západnej ľavice zachádzajú tak ďaleko, že kritizujú NATO za to, že bráni Putinovi dosiahnuť víťazstvo v Donbase, ktoré by mu „zachránilo tvár".

Výsledkom je, že tento zdanlivo antiimperialistický postoj de facto vedie k pasívnej podpore ruskej invázie. Dovolím si osobnú poznámku: v prvých týždňoch vojny ma potešil každý výrok proti vojne. Ale dnes je pre mňa ťažké brať vážne heslá ako „nie vojne“, „za stiahnutie ruských vojsk“ atď. bez jasného vysvetlenia, ako tieto ciele dosiahnuť.

Tvrdí sa, že namiesto podpory jednej zo strán by sa ľavica mala držať revolučného defétizmu, ako to robili boľševici počas 1. svetovej vojny. Dnes však nemáme svetovú vojnu, ale rusko-ukrajinskú vojnu. A okrem toho, počas 2. svetovej vojny nebol pre väčšinu socialistov problém podporiť protihitlerovskú koalíciu, hoci ju viedol najväčší štát kapitalistického sveta. V každom prípade má revolučný defétizmus zmysel, ak je možná revolúcia vedená ľavicou. Žiaľ, na Ukrajine, v Rusku alebo na Západe to tak teraz nie je. Za týchto okolností je veľmi nezodpovedné želať Ukrajine porážku v obrannej vojne; v skutočnosti ide opäť len o formu pasívnej podpory ruského imperializmu.

Proti vojne alebo proti USA?

V niektorých prípadoch kritika ruskej invázie vyzerá len ako rétorická figúra. Zdá sa, napríklad, že redaktori Monthly Review vojnu odsudzujú. Z ich analýzy však vyplýva, že na vine je americká expanzia po studenej vojne, konkrétne expanzia NATO a prozápadné preorientovanie Ukrajiny. Euromajdan je považovaný za prevrat organizovaný USA. Táto perspektíva je založená na implicitnom (v niektorých podobných textoch dokonca explicitnom) predpoklade v duchu politického realizmu, že bývalý ZSSR je „prirodzenou“ sférou ruského vplyvu a zasahovať doň znamená provokovať Rusko, nepredstavujúc preňho nič menšieho ako existenčnú hrozbu.

Tu sa celkom popiera ukrajinská subjektivity. Autori napríklad považujú potenciálne členstvo Ukrajiny alebo úzku spoluprácu s NATO za hrozbu pre bezpečnosť Ruska. Zároveň sa úplne ignoruje ruská vojenská prítomnosť v Bielorusku. Vyzerá to tak, že hypotetické raketové základne NATO na Ukrajine sú problémom, zatiaľ čo skutočné raketové útoky, nálety a pozemná ofenzíva ruských ozbrojených síl z územia Bieloruska nie.

Na rusko-amerických rokovaniach začiatkom roku 2022 boli USA pripravené prijať obmedzenia pre umiestnenie zbraní vo východnej Európe. Rusko stále nemalo záujem o kompromis podobný urovnaniu karibskej krízy: Kremeľ len vzniesol svoje maximalistické požiadavky. Po odmietnutí tohto de facto ultimáta sa Rusko rozhodlo „pokračovať v politike inými prostriedkami“.

Ani predtým nebola politika Západu voči Rusku taká nepriateľská, ako sa o nej hovorí. Napríklad hneď po páde ZSSR západné štáty vynaložili veľké úsilie, aby zabezpečili, že celý sovietsky jadrový arzenál skončí v rukách Ruska. Práve oni sa rozhodli prehliadnuť brutálne ruské vojny v Čečensku. Masové porušovanie ľudských práv — nevyberané útoky na obývané oblasti (v roku 2003 OSN uznalo Groznyj za najzničenejšie mesto na svete), filtračné tábory, popravy civilistov atď. — zostali v prípade ruského štátu takmer nepotrestané.

Zaujímavé je, že pred inváziou koloval ešte jeden názor: USA a Spojené kráľovstvo dotlačili Ukrajinu na pokraj vojny a zároveň obviňovali Rusko. Keď sa tento názor ukázal ako neopodstatnený, táboristická/tankistická ľavica [zastávanie sa jedného z táborov za každú cenu; ospravedlňovanie autoritárskych tendencií ľavice, pozn.prekl.] prešla k ďalšiemu vysvetleniu: Rusko bolo nútené poslať vojakov na ochranu obyvateľov Donbasu a Ukrajina sa tak či tak chystala zaútočiť. Ale opäť to bolo Rusko, ktoré od jari 2021 hromadilo vo obrovských počtoch svoje sily na ukrajinských hraniciach, nielen v okolí Donbasu. Spočiatku to vyzeralo skôr ako nátlaková diplomacia, no ku koncu roka sa to pretavilo do skutočnej prípravy na vojnu. Naopak, pre súčasnú ukrajinskú vládu bolo takmer úplné prímerie v Donbase v roku 2020 jedným z najväčších politických úspechov.

Predpokladajme, že sa zhodneme na tom, že Ukrajina mala byť viac ústretová pri implementácii dohôd z Minska (či je to pravda, je samostatná otázka, ktorú tu nebudem rozvádzať). Dokonca aj vtedy je smiešne si predstaviť, že Zelenskyj chcel nielen odčiniť svoj mierový úspech, ale aj vyprovokovať nevyhnutne otvorený ozbrojený konflikt s Ruskom útokom na Donbas. Preto pre Rusko nie je situácia na Donbase ničím iným ako výhovorkou na zakrytie zasahovania do celej Ukrajiny.

Keď už hovoríme o USA, už dlho vedú imperialistickú politiku voči Ukrajine: od misií MMF a snáhy o čiastočnú kontrolu vymenovávania vládnych predstaviteľov až po financovanie ukrajinskej občianskej spoločnosti, ktorá má výrazne prozápadný, nacionalistický a neoliberálny tón.

Obraz Euromajdanu ako prevratu zinscenovaného USA však pri bližšom pohľade neobstojí. Americkí predstavitelia nepochybne zohrali úlohu v opozičných aktivitách, ale zasiahli do už existujúceho vnútropolitického konfliktu, ktorý sa formoval rozkolom elít a masovými protestmi v rôznych mestách. To v skutočnosti neznamená, že by ľavica označila Majdan za pokrokový. Nepopiera ani násilné aktivity v Euromajdane, v ktorom zohrali kľúčovú úlohu krajne pravicové skupiny.

V žiadnej etape dejín samostatnej Ukrajiny USA neuvažovali o možnosti vojenskej invázie. To ich zásadne odlišuje od Ruska, ktoré sa vo svojej politike voči postsovietskemu priestoru spolieha buď na lojalitu vládnucich elít (väčšinou silných mužov ako Lukašenko a Nazarbajev), alebo na hrubú silu, ako na Ukrajine v roku 2014 a najmä v roku 2022.

Putin sa nielenže odvážil spustiť rozsiahlu inváziu, ale v júni tiež oznámil, že má v úmysle vrátiť Rusku „historicky ruské krajiny“, ako sa domnieva, že to urobil cár Peter I. Naznačil anexiu nielen Donbasu, ale aj okupovaných území na juhu Ukrajiny a tento „plán B“ spustil po neúspechu pokusu o zmenu režimu. Z toho opäť usudzujem, že základná príčina súčasnej vojny je v Moskve, nie vo Washingtone. Charakteristické črty medziimperialistického konfliktu existujú, no toto je v prvom rade vojna Ruska proti Ukrajine.

Argumenty v prospech podpory Ukrajiny

Podrobnejšie vysvetlím, prečo je podľa mňa životne dôležité podporovať Ukrajinu v tejto vojne a usilovať sa o čo najrýchlejšiu porážku alebo aspoň oslabenie Putinovho protiukrajinského a dovolím si povedať, že protiruského režimu.

Rusko-ukrajinská vojna je najväčšou vojnou v Európe a jednou z najväčších vojen na svete po roku 1945 a pre Rusko je to vojna agresívna. Najevidentnejšie je to v Chersonskej oblasti a ďalších častiach na juhu Ukrajiny, kde neboli pozorované žiadne výrazné proruské postoje, nehovoriac o túžbe pripojiť sa k Rusku. Ak bude takýto pokus o územnú expanziu úspešný, vytvorí to hrozivý precedens pre svetové spoločenstvo.

Za pozornosť stoja práve metódy, ktoré použil Putin. Nie je to len agresia voči Ukrajine založená na vojenskej doktríne, ktorá robí masové vojnové zločiny prakticky nevyhnutnými. Je to aj zastrašovanie sveta hladom, z čoho sa už tešili kremeľskí propagandisti.

V prípade, že sa Putinovi podarí premeniť Ukrajinu na ruský satelitný štát, pravdepodobne sa tu nezastaví. Naopak, umožní to len ďalšie agresívne akty, a to aj z územia Ukrajiny. Apetít Ruska sa môže rozšíriť na ďalšie postsovietske a bývalé sovietske satelitné štáty. Dnes je náročné predstaviť si takýto konflikt. V kľúčových členských štátoch NATO sa však v budúcnosti môže dostať k moci viac izolacionistických síl a tie sa nebudú starať o ochranu svojich východoeurópskych spojencov. Rusko by medzitým mohlo obnoviť svoj vojenský potenciál, spoliehajúc sa na ukrajinské zdroje a priemysel. V najhoršom prípade by Rusko mohlo dokonca použiť Ukrajincov ako potravu pre delá, podobne ako mobilizovalo značnú časť mužskej populácie DĽR/ĽR.

Čo sa týka Ukrajiny, väčšina obyvateľstva je výrazne proti ruskej invázii. Aj keby sa Rusku podarilo dobyť Kyjev a nastoliť bábkovú vládu, bolo by to jednoznačne nelegitímne. Už pred inváziou bola verejná mienka na Ukrajine za integráciu do EÚ. Uvažujú Ukrajinci iracionálne a mali by si to rozmyslieť? Podľa mňa vo všeobecnosti nie.

Fragmentácia krajiny naruší integritu ukrajinskej komunity previazanej ľudskými, kultúrnymi a ekonomickými väzbami. Okrem toho, ak Rusko vtiahne Ukrajinu do svojej sféry vplyvu, bude na krajinu uvalený autoritatívny politický režim, podobný súčasnému Putinovmu a Lukašenkovmu režimu. Ich ideológia je v opozícii k buržoáznym demokraciám Západu a hegemónii Spojených štátov, no takáto alternatíva je výrazne konzervatívna.

Putinovo Rusko je presiaknuté „tradičnými hodnotami“, predovšetkým homofóbiou a popieraním feminizmu, ktoré sú takmer znakmi jeho národnej/civilizačnej identity, spolu s imperiálnym revanšizmom a ruským etnickým nacionalizmom. S inváziou na Ukrajinu sa režim stal ešte represívnejším, a to nielen voči každému protivojnovému diskurzu, ale aj voči lojálnemu samoorganizovaniu sa.

Eskalujúce napätie so Západom malo za následok, že Rusko opustilo jurisdikciu Európskeho súdu pre ľudské práva. V dôsledku toho Európsky dohovor o ľudských právach, o ktorom sa predpokladalo, že má pozitívny vplyv na justíciu v Rusku, v krajine stratil účinok. Menej významným, no zato nápadným príkladom boja Ruska so Západom je jeho hrozba zablokovania Wikipédie pre porušenie ruskej legislatívy (to v skutočnosti znamená nesúlad s oficiálnym výkladom rusko-ukrajinskej vojny). Rusko sa ho snaží nahradiť iným projektom s názvom Runiversalis, založeným na „tradičných hodnotách“, najmä popieraní homosexuality ako normy (vnútenej Západom, najmä prostredníctvom Wikipédie). Zástupca parlamentného výboru pre informačnú politiku pochválil projekt za to, že odstránil „ľavicovo-liberálnu a západocentrickú zaujatosť“ článkov.

Domnievam sa, že rusko-bieloruský model režimu na Ukrajine by bol pre ukrajinskú ľavicu krajne nepriaznivý. Navyše, za ukrajinských pomerov by takýto režim musel byť ešte represívnejší, pretože by čelil masovému odporu. Tento scenár by bol oveľa horší ako postupný prechod k liberálnej demokracii s perspektívou členstva v EÚ, aj keď sa zhodneme na tom, že samotná EÚ musí byť reformovaná alebo dokonca rozpustená.

Chcel by som zdôrazniť, že v súvislosti s európskou integráciou neexistujú žiadne prehnane optimistické očakávania z hľadiska hospodárstva. Práve naopak, Ukrajina bude stále hlboko okrajovou časťou Európy; môže sa napríklad stať hlavným dodávateľom vodíka do západnej Európy. A keď hovorím o prechode k liberálnej demokracii, pripúšťam, že súčasná Ukrajina nespĺňa ani tieto štandardy.

Na Ukrajine dochádza k porušovaniu občianskych práv. Ide napríklad o mimosúdny zákaz masmédií a ideologickú cenzúru vo veciach súvisiacich so ZSSR (tzv. dekomunizačné zákony). Nemožno poprieť ani problém krajne pravicového násilia. Od začiatku rozsiahlej ruskej invázie sa na Ukrajine vyskytli ešte väčšie problémy s politickými slobodami a pracovnými právami. Navyše, postsovietska Ukrajina je štát, ktorý ide neoliberálnou cestou a nemôže sa chváliť efektívnou sociálne orientovanou ekonomikou. Ale prvým krokom v týchto otázkach musí byť odstránenie cudzej invázie.

Vidíme, že ozbrojené jednotky s krajne pravicovým pozadím sa stali národnými hrdinami a dokonca aj symboly týchto jednotiek už nie sú tak okrajové. Dokazuje to ani nie tak ideologickú rekonfiguráciu ukrajinskej spoločnosti, ako skôr jej konsolidáciu tvárou v tvár agresorovi. Môže sa zhoršiť, ak sa vojna natiahne; a Putin zrejme dúfa v scenár vyčerpania a kapitulácie Ukrajiny. Ale aj keby sa to stalo, stále tu bude úrodná pôda pre revanšistické nálady. Naopak, ak na Ukrajine zavládne mier za prijateľných podmienok, vláda už nebude môcť zakrývať protispoločenské a protidemokratické iniciatívy vlasteneckými heslami a nacionalistické nálady postupne upadnú. Preto je dnes najžiadanejším prejavom solidarity s Ukrajincami pomôcť im čo najrýchlejšie poraziť útočníkov.

Vyzbrojovanie Ukrajiny nie je v rozpore s túžbou po diplomatickom urovnaní. Ako Ukrajinec si jednoznačne neprajem dlhotrvajúcu vojnu. Problém však spočíva v podmienkach, za ktorých možno dosiahnuť mier. Rusko oficiálne požaduje od Ukrajiny významné územné ústupky vrátane niektorých území, ktoré okupovalo v roku 2022, a dokonca aj niektoré z tých, ktoré zostávajú pod kontrolou Ukrajiny. Nevidím iný spôsob, ako to napraviť, ako úspešnú ukrajinskú protiofenzívu.

Ďalším problémom je celkový nedostatok dôvery medzi jednotlivými stranami. Aj keby sa nejaká dohoda uzavrela, nemôžeme si byť istí, že Putin znova nezaútočí na Ukrajinu. Ukrajina preto potrebuje účinné medzinárodné bezpečnostné záruky. To by sa však s väčšou pravdepodobnosťou stalo, ak by sa Rusko stalo demokratickejším a menej agresívnym. Predpokladám, že Putinova výrazná porážka na Ukrajine pomôže v boji za takéto zmeny v Rusku. Prispelo by to aj k demokratizácii Bieloruska, keďže Lukašenkov režim sa vo veľkej miere spolieha na jeho lojalitu voči Putinovi.

V dôsledku toho nemôžeme ospravedlniť odmietanie dodávok zbraní výzvami na mier. Nezáleží na tom, odkiaľ pomoc prichádza. Aby bolo jasné, v súčasných podmienkach hovoríme prevažne o štátoch NATO. Je však iracionálne vzdať sa tejto pomoci len v mene opozície voči NATO. Boj proti nej je rozumný, keď je NATO agresorom, a takýchto prípadov bolo za posledných niekoľko desaťročí veľa. V tom je moja pozícia odlišná od naivného pacifizmu aj od táborizmu. Nemyslím si, že niektorý z geopolitických táborov si zaslúži bezvýhradnú podporu. Neznamená to však, že sa musíme nekriticky riadiť zásadou „proti všetkým“, „hlavný nepriateľ vo vašej krajine“ alebo „hlavný nepriateľ je vo Washingtone“.

Stáť pri Ukrajine nesmie odvádzať pozornosť od možných problémov. Napríklad, ak Ukrajina získa späť časť územia strateného pred rokom 2022, bude vážne hroziť represívna vlna pod zámienkou potrestania kolaborantov. Súčasná ukrajinská legislatíva vykladá pojem „kolaborácia“ pomerne široko. Napríklad obsahuje článok o „implementácii vzdelávacích štandardov“ agresorského štátu, ktorý by sa potenciálne mohol týkať akéhokoľvek zamestnanca z oblasti vzdelávania. Okrem toho sa vyskytli znepokojujúce príklady tvrdých rozsudkov pre zajatcov násilne mobilizovaných v DĽR/ĽR.

Podľa mňa by najlepším scenárom bolo diplomatické urovnanie štatútu Donbasu (ako aj Krymu). Čo by sme mali robiť, ak existuje reálna možnosť znovuzískania území kontrolovaných DĽR/ĽR, ale Rusko naďalej nesúhlasí so zmysluplnými rokovaniami? V tomto prípade bude vhodné, aby vojenská a finančná pomoc Ukrajine a perspektíva jej členstva v EÚ závisela od dodržiavania ľudských práv. O tieto práva bude musieť nepochybne bojovať aj ukrajinská ľavica. Okrem toho by politiky v niektorých oblastiach, vrátane jazyka, mali zohľadňovať osobitosti týchto regiónov.

Postoje ľavice v podmienkach globálnej fragmentácie

...

Neblahá ukrajinská skúsenosť dokazuje aj zraniteľnosť neutrálnych štátov. Kritici NATO sa zvyknú odvolávať na ústny prísľub nerozširovania, ktorý údajne dal Gorbačov. Napriek tomu títo ľudia zvyčajne nespomínajú ani budapeštianske memorandum podpísané výmenou za zrieknutie sa jadrového arzenálu zo strany Ukrajiny, ani bilaterálnu zmluvu o priateľstve, spolupráci a partnerstve medzi Ukrajinou a Ruskom.

Dôvod, prečo Rusko tak očividne nerešpektovalo svoje záväzky, spočíva najmä v jeho viere, že Ukrajina by nebola schopná úspešne vzdorovať a svetové spoločenstvo by sa vo všeobecnosti držalo stranou. Podobne aj pre pobaltské štáty a bývalé satelity ZSSR je ich členstvo v NATO najlepšou dostupnou bezpečnostnou zárukou proti prípadnej ruskej agresii. Takto bolo v týchto krajinách vnímané rozširovanie NATO. Kým sa však všetci sústreďujú na kritiku amerického expanzionizmu, ich subjektivita je opäť ignorovaná, podobne ako v prípade Ukrajiny.

Skrátka, akékoľvek výzvy na zrušenie NATO a podobných blokov by mali ísť spolu s návrhmi, ako zachrániť malé štáty, pre ktoré sú tieto bloky primárnymi obrannými alianciami. Takýto prístup by bol oveľa zodpovednejší ako donekonečna kritizovať NATO za jeho rozširovanie na východ a v poslednom čase aj na sever, pričom sa nevenuje pozornosť ruskému revanšizmu.

Predpokladám, že potrebujeme celosvetový program odzbrojenia, analogický k dohodám o znižovaní emisií skleníkových plynov a tiež k sovietsko-americkým zmluvám o redukcií strategických zbraní (tentokrát však multilaterálne a širšieho rozsahu). Mal by zohľadňovať súčasnú nerovnováhu vo  vojenských prebytkoch, ale mal by byť navrhnutý tak, aby znemožnil nebezpečnú nerovnováhu v akejkoľvek fáze jeho realizácie. Aj keď nie je veľká nádej na realizáciu takéhoto programu v kapitalizme, môže prispieť ku globálnej politickej mobilizácii okolo univerzalistických hodnôt.

Nakoniec by som chcel zdôrazniť zjavnú skutočnosť, ktorá sa objavila 24. februára: vážna kríza odborného posúdenia stavu. Hoci ruská invázia v žiadnom prípade nebola čiernou labuťou, mnohí sociálni vedci a analytici ju nedokázali predpovedať, aj keď Rusko už niekoľko dní pred inváziou uznalo DĽR/ĽR. Niekedy to môže odrážať politickú zaujatosť, ale myslím si, že ešte väčší problém spočíva v zásadnom nepochopení ruského imperializmu. Putinova neustále protiukrajinská rétorika minimálne od roku 2008 zostala nepovšimnutá a jeho ochota obetovať Nord Stream 2 a/alebo veľa ruských vojakov bola hrubo podceňovaná.

V priemere sa ľavicovým analytikom nedarilo pochopiť prebiehajúcu krízu viac ako iným analytikom. Dokonca aj keď americká a britská spravodajská služba zverejnila údaje o Putinovom úmysle napadnúť Ukrajinu a dosadiť bábkovú vládu, zatiaľ čo väčšina ruských propagandistov hovorila v podstate to isté, mnohí socialisti iba obvinili západné vlády z „vojnového štváčstva“. Dúfam, že tento zarážajúci neúspech podnieti marxistické alebo iné rámce geopolitickej analýzy k zlepšeniu. Všetci robíme chyby. Každý odborník, ktorý chce byť braný vážne, by si však mal uvedomiť intelektuálnu zodpovednosť za svoju analýzu, pretože u niektorých ľudí môže od rozhodnutí ovplyvnených touto analýzou závisieť nielen ich politická aktivita, ale aj fyzické prežitie.

Napríklad, ruská invázia zaskočila mnohých Ukrajincov. Dokonca ani počas prvých dní po tom, čo sa to začalo, si niektorí ľudia neuvedomili, aký násilný vojnový stav ich čaká. Možno by im veľmi pomohlo, keby mali prístup k dobrej politickej analýze naznačujúcej vysokú pravdepodobnosť vojny zopár mesiacov alebo aspoň týždňov vopred. Ak by autori takejto analýzy mali socialistické názory, mohlo by to pomôcť presadzovať ľavicové myšlienky. V neposlednom rade by zlepšenie nášho chápania globálnych politických procesov pomohlo ľavici lepšie rozpracovať vlastnú stratégiu.

Anglický preklad: Yuliia Kulish

6. september 2022

https://commons.com.ua/en/poziciya-svitovoyi-livici/