„Postmoderný neomarxizmus" Jordana Petersona je čistý vtip

Luke Savage | Jacobin

Nedávne úvahy Jordana Petersona o tom, čo nazýva „postmoderný neomarxizmus” - obohatené o hodiny dôkladného výskumu na Wikipédii - pripomínajú, že pokiaľ ide o intelektuálov, reakčná pravica nám neposiela to najlepšie.

Začiatkom tohto roka Jordan Peterson v charakteristicky bizarnej sérii tweetov zverejnil zoznam autorov, ktorých považuje za „postmoderných neomarxistov“: „Ibram X Kendi, Ta-Nehisi-Coates, Robin DiAngelová, Kimberle Crenshawová, bell hooksová, Andrea Dworkinová, Michel Foucault, Naomi Kleinová, Catherine McKinnonová, Judith Butlerová, Jacques Derrida a možno predovšetkým Michel Foucault. Tento zoznam nie je úplný.”

Každý, kto aspoň zbežne pozná zopár týchto mien, dokáže vidieť, že Petersonov zoznam je dosť nesúrodý: Naomi Kleinová je napríklad pravdepodobne najviac známa svojou prácou o katastrofickom kapitalizme. Robin DiAngelo zasa pracoval ako konzultant pre niektoré z najväčších firiem korporátneho kapitalizmu. Ta-Nehisi Coates sa preslávil písaním o rasizme v Amerike a argumentáciou za jeho odškodnenie. Michel Foucault (ktorý sa tu zábavne objavuje dvakrát) bol historik a filozof široko spájaný s postštrukturalizmom.

Ako už pohotovo upozornili niektorí ľudia, niekoľko z uvedených osobností zjavne nie je postmodernistami (Catherine McKinnonová, ktorú sem Peterson zaradil, kedysi napísala esej s doslovným názvom "Pripomnienky proti postmodernizmu") a je diskutabilné, koľkí z nich sú vôbec vzdialene spájaní s niečím, čo pripomína „marxizmus”. Na ospravedlnenie autor ponúkol nasledovné slová, akoby čitateľom odhaľoval nejakú zabudnutú pravdu: „Tento zoznam som zverejnil, pretože som často kritizovaný za to, že nedokážem uviesť jediného mysliteľa, ktorého myšlienky existujú na pomedzí postmodernizmu a marxizmu.” Aby ďalej navodil dojem niekoho, kto sa zaoberá hlbokými myšlienkami, Peterson na Twitteri zverejnil aj úryvky zo stránok Wikipédie o postmodernizme a marxizme - úryvky, ktoré sú rovnako nesúrodé ako jeho pôvodný zoznam mien.

Má to celkom zrejmý dôvod, a to ten, že postmodernizmus a marxizmus sú ako intelektuálne tradície v mnohých ohľadoch celkom protikladné.

Marxistické myslenie vzniklo v kontexte rýchlo sa industrializujúcich kapitalistických spoločností a snažilo sa vysvetliť podmienky a trajektórie týchto spoločností prostredníctvom analýzy ich materiálnych rozporov. V druhej polovici devätnásteho storočia ho prevzali radikáli a revolucionári a v dvadsiatom storočí sa stalo základom širokého spektra politických prúdov, ktoré sa snažili prekonať, neutralizovať alebo zmierniť materiálne nerovnosti moderného kapitalizmu. Na úrovni kritiky aj toho, čo s tým robiť mal teda marxizmus tendenciu byť štrukturalisticky orientovaný: vychádzal z myšlienky, že počiatočné základy ľudskej spoločnosti je možné identifikovať a historicky lokalizovať.

Práve táto charakteristika bola v priebehu dvadsiateho storočia hlavným terčom mnohých jej najhlasnejších kritikov - najmä na pravici, ktorá bola skeptická voči veľkým teóriám dejín a voči kritike, ktorú považovala za totalizujúcu alebo utopickú. Je to síce zovšeobecnenie, ale vplyv postmodernistického a postštrukturalistického myslenia mal tendenciu napredovať, zatiaľ čo vplyv štrukturalistických teórií (najmä marxizmu) ustupoval, a to nielen v intelektuálnych a akademických kruhoch, ale aj v širšej verejnej sfére. Na rozdiel od marxizmu sa postmodernizmus aj postštrukturalizmus úzko spájajú so skepsou voči historickým veľkým naratívom a pochybnosťami o možnosti (a vhodnosti) identifikovať hlboké základy v politike, metafyzike, epistemológii a literárnej kritike.

Peterson bezdôvodne pripojil dodatok, v ktorom rozpracoval svoju vlastnú, dosť zvláštnu syntézu:

    A postmoderný neomarxizmus je tvrdenie, že jedinou pravdou a veľkou etikou/naratívom je skutočnosť a motivované využívanie mocenských vzťahov medzi triedami (definovanými rôzne: ekonomicky, alebo podľa rasy/pohlavia/rodov či ich „vzájomného prelínania”) ... a z toho vyplývajúce nevyhnutné a motivované vykorisťovanie.

Ako intelektuálny manéver sa takto s veľmi malým úsilím dosiahne veľmi veľa. Ak by sme Petersonovu formuláciu dotiahli do logického konca, bolo by vlastne možné do takejto definície zahrnúť prakticky čokoľvek, ak by to obsahovalo nejakú kritiku nerovnosti, hierarchie alebo vnímanej nespravodlivosti. Takto možno jedným šmahom zaradiť Jacquesa Derridu a Robina DiAngela do tej istej kategórie, ako aj (pravdepodobne) všetky súčasné aktivistické skupiny alebo prúdy sociálnej spravodlivosti, ktoré sa zaoberajú rasou, pohlavím, triedou, sexualitou alebo vykorisťovaním vo všeobecnosti.

Je tu jeden okamžite zrejmý problém, a to ten, že mnohé kritiky mocenských vzťahov medzi „triedami” (v Petersonovom zmysle) jednoznačne predchádzali postmodernizmu aj marxizmu. (Bola Mary Wollstonecraftová postmoderná neomarxistka, keď v roku 1792 vydala dielo Obhajoba práv ženy?) Peterson, samozrejme, pridáva výhradu „jediná pravda a veľká etika/naratív”, takže pri milosrdnejšom výklade možno jeho definíciu obmedziť na holistické a totalizujúce teórie o povahe ľudskej spoločnosti.

To však opäť len málo prispieva k tomu, aby bol jeho pôvodný zoznam menej svojvoľný alebo koherentnejší. Veľa mainstreamových kritík sociálnej spravodlivosti dnes napokon celkom viditeľne postráda triedny alebo materialistický rozmer a v niektorých prípadoch môžu byť práve z tohto dôvodu prijímané mocenskými inštitúciami. Korporátni giganti ako Amazon si až príliš radi osvojujú charakteristické prvky sociálnej spravodlivosti, ale rozhodne sa nesnažia odstrániť sociálnu hierarchiu alebo vytvoriť beztriednu spoločnosť. Podobne aj množstvo centristických a liberálnych politikov, ktorí by mohli podporovať širokú myšlienku "intersekcionality", by neradi presadzovali čokoľvek nad rámec tých najprísnejších a najtrhovejších reforiem (a v mnohých prípadoch sú hlboko nepriateľskí voči transformatívnemu vytváraniu politiky akéhokoľvek druhu).

Opäť na to existujú dôvody, ktoré majú veľa spoločného s ústupom štrukturalizmu a veľkých naratívov, nehovoriac o kolapse transformačných politických projektov vo všeobecnosti. Tieto tendencie a široké spektrum intelektuálnych tradícií, ktoré z nich vzišli, určite stále existujú. Veľká časť dnešného hlavného prúdu politiky sociálnej spravodlivosti je však celkom špecificky definovaná svojou averziou voči totalizujúcim teóriám a holistickým vysvetleniam spojeným s modernizmom: namiesto toho zdôrazňuje dynamiku medziľudských vzťahov, mechaniku jazyka a uznanie konkrétnych identít. Na žiadnej z týchto vecí, samozrejme, nie je nevyhnutne nič zlé, ale sotva patria do všeobjímajúceho alebo utopického projektu.

Potreba byť intelektuálne kohorentný, netreba dodávať, nie je predpokladom na to, aby ste sa stali úspešným mysliteľom alebo autorom bestsellerov. Petersonova príťažlivosť v skutočnosti pravdepodobne spočíva v jeho nadaní vyslovovať banálne tvrdenia takým neprehľadným jazykom, že pôsobia ako hlboké, aj keď ich skutočný význam zostáva hmlistý. V debate so Slavojom Žižekom verejný intelektuál pravice dňa často znel ako študent, ktorý si sotva prečítal predpísané učivo. (Peterson sa, ako sa zdalo, pripravil na podujatie prelistovaním Komunistického manifestu). Bez ohľadu na to je tu istý druh intelektuálnej obratnosti, ktorú tento nedostatok prísnosti dovoľuje: významy slov a pojmov sa (paradoxne) stávajú tak nekonečne fluidnými a multiplicitnými, že sa dajú použiť v službách takmer čohokoľvek.

V tomto prípade je výsledkom dobrodružstvo, v ktorom sa každá pravicová nespokojnosť a každý vnímaný protivník môže premietnuť do monolitického ideologického strašiaka, pričom nie je potrebná žiadna história, premýšľanie ani intelektuálne schopnosti. Čo sa dá na to vôbec povedať? Zaslúžime si reakcionára vyššieho kalibru.

16. marca 2022

https://jacobin.com/2022/03/jordan-peterson-postmodernism-marxism-philosophy-zizek