Politická logika ruského imperializmu
Volodymyr Artiukh | Focaal Blog
Debata o ruskej invázii na Ukrajinu, vrátane predchádzajúcich príspevkov na FocaalBlogu, sa posunula z dichotómie „buď NATO, alebo Rusko“ na jemnejšiu výmenu názorov v duchu "zapríčinilo to NATO, ale...“ verzus „zapríčinilo to Rusko“, ale…". Vo vítanom vývoji debaty sa diskutujúci začali riadiť radou Tonyho Wooda (2022), aby „pripisovali váhu“ faktorom vedúcim k ruskej invázii. To je tiež zámerom tohto textu. Avšak namiesto toho, aby som to robil kvantitatívne a pripisoval „váhu“ každému jednému aktérovi, sa snažím, podobne ako Don Kalb (2022), prezentovať vzťahové súvislosti.
Okrem mojej prerušenej terénnej práce na Ukrajine (2021) je tento príspevok do vojnovej diskusie založený na mojej terénnej práci v Bielorusku (2015 – 2017) a mojich záveroch o tom, ako Lukašenkov „cézaristický režim“ zmutoval, keď čelil ľudovým a geopolitickým výzvam voči jeho „pasívne-revolučnej stratégii“ [transformácia inštitucionálnych štruktúr vládnucou triedou za účelom zachovania jej postavenia, pozn.prekl.] (Artiukh 2020, 2021), aby som použil Gramsciho slovník. Na základe svojich poznatkov z Ukrajiny a Bieloruska načrtávam politickú logiku agresívnej územnej expanzie Ruska na pozadí úpadku hegemónie USA. Tvrdím, že tento rozmach je poháňaný logikou legitimizmu, kedy Rusko ponúka svojim potenciálnym klientom novú antirevolučnú „Svätú alianciu“, ako to urobilo cárske Rusko v 19. storočí, a vytvára systém „antimajdanských“ režimov, ktoré s ním zdieľajú spoločné dôležité kultúrne a politické črty.
Táto politická logika, jasne formulovaná v Putinovom prejave v OSN v roku 2015, sleduje posun v ruskej imperialistickej stratégii. Podľa politického ekonóma Iľju Matveeva (2021) prešiel ruský imperializmus z ekonomickej logiky do teritoriálnej logiky okolo roku 2014, keď ruský štát rezignoval na stratégiu rozširovania súkromných firiem na Ukrajinu a ďalších postsovietskych republík a začal viesť politickú kontrolu nad týmito územiami aj na úkor záujmov súkromného kapitálu. Najvýraznejším príkladom tejto novej stratégie bola anexia Krymu a podpora proruských rebelov v Donbase. Zdá sa však, že stratégia je širšia a zahŕňa reaktiváciu ďalších „zmrazených konfliktov“ (Gruzínsko 2008, prípadne Moldavsko), zapojenie sa do domácich konfliktov (Ukrajina 2014, Bielorusko 2020, Kazachstan 2022) a poskytovanie vojenských služieb (Sýria a viaceré africké krajiny).
Ústredným princípom tejto legitimistickej územnej stratégie bolo zachovanie neopatrimoniálnych režimov [v ktorých vládcovia využívajú štátne zdroje na osobný prospech a zabezpečenie lojality medzi bežnou populáciou, pozn. prekl.] ohrozených nespokojnosťou obyvateľstva. Odtrhnuté územia Donbasu boli prvé zo série režimov, ktoré začali vznikať v postsovietskom priestore od roku 2014 v reakcii na skutočnú alebo domnelú hrozbu ľudových protestov. Tieto formy vládnutia nazývam „antimajdanské“ režimy kvôli ich počiatočným legitimizačným ospravedlneniam o odpore voči ukrajinským protestom na Majdane. Spája ich skutočnosť, že sú reakciou na populistické povstania, podporujú skôr demobilizáciu než mobilizáciu svojho obyvateľstva a spoliehajú sa skôr na policajný a vojenský nátlak než na hegemónne presvedčenie. Keď sa elity v núdzi pripojili k tejto Svätej aliancii, ich režimy sa zodpovedajúcim spôsobom zmenili: patrí medzi ne Asadova Sýria, Lukašenkovo Bielorusko, naposledy Kazachstan a novo okupované oblasti Ukrajiny. Keď sa tento prístup dostal späť do Ruska, samotný ruský režim prešiel transformáciou na autoritársky policajný štát s postfašistickými tendenciami.
Tento projekt by sa mal dať vystopovať až k pokračujúcej organickej kríze, ktorá vyplávala na povrch v roku 2008 a vytvorila podhubie pre povstania na Majdane v roku 2013. Protesty na ukrajinskom Majdane boli jednou z lokálnych podôb „celosvetových povstaní“ (Kalb & Mollona, 2018) proti neoliberalizovaným neopatrimoniálnym režimom, ktoré vznikli pod tlakom krízy a najlepšie ich vystihuje Arabská jar. Tieto povstania, ktoré vznikli okolo teritorializovaného nahromadenia politických vášní, boli postavené na určitej podobe Sorelovho politického mýtu, ktorý bol schopný vytvoriť rozpor medzi „nami a nimi“, ale nedokázal spôsobiť trvalú zmenu kvôli nedostatku organizačných rámcov a vedenia. Preto to boli radikálnejšie násilnícke skupiny, ktoré využili takéto hnutia, súčasní kondotiéri [žoldnieri, pozn. prekl.], ktorí však neboli schopní stelesniť kolektívnu vôľu (Gopal, 2020).
Tieto ďalej sa nevyvíjajúce neopatrimoniálne režimy boli v rôznych štádiách úpadku a mali odlišné vzťahy so svojimi susedmi. Tuniský a bieloruský režim, schopné spoľahnúť sa na svojich patrónov a svoje silnejšie štáty, dokázali začleniť povstania do svojich pokračujúcich pasívne-revolučných stratégií. Ďalší doplatili na zásahy svojich susedov, ako sa to stalo v Bahrajne, Jemene a na Ukrajine. Iné sa pustili do dlhotrvajúcej občianskej vojny, ako napríklad Líbya alebo Sýria, a stali sa bojiskom konkurenčných amerických, tureckých a ruských imperializmov.
Na rozdiel od všeobecne rozšírených predstáv, hegemónia USA tvárou v tvár týmto situáciám zlyhala. O hegemónii tu hovorím v gramsciovsko-arrighiovskom zmysle ako o súbore inštitúcií a ideológií podporovaných možnosťou použitia vierohodnej sily, ktorá dokáže prekonať krízy a zosúladiť záujmy základných a periférnych elít. Zatiaľ čo sa americkej centrálnej banke podarilo pomerne úspešne zmierniť krízu z roku 2008 v Európe, nepodarilo sa jej nastoliť poriadok na jej periférii (Tooze, 2019). Podobne aj americké vojenské operácie priniesli nezamýšľané následky. Akonáhle sa vytvorila táto diera v hegemónii a USA ukázali svoju slabosť, nastala podľa Obamových slov "pohroma" [v origináli „shitshow“, pozn. prekl.], pretože súperi začali okamžite konať a ponúkli svoju pomoc pri obnovení poriadku.
Jedným z kandidátov na hegemóniu bolo Rusko, jeden z neopatrimoniálnych režimov, ktorého úpadok sa len začínal prejavovať. Prvé známky tohto úpadku sa objavili v mestských protestoch strednej triedy v rokoch 2011-2013 a boli rýchlo potlačené. Keďže dominancia v medzinárodných vzťahoch je podľa Gramsciho rozšírením spôsobov dominancie vládnucej triedy, ruský systém neopatrimoniálnych medzinárodných závislostí sa tiež vytrácal. Rusko tak prišlo s doktrínou podpory „legitímnych režimov“ proti hybridnej vojne vedenej Západom (Göransson, 2021). Ako alternatívu ochabujúcej hegemónie USA založenej na „propagácii demokracie“ vrátane podpory ľudových povstaní prišlo Rusko s ponukou Svätej aliancie pre 21. storočie. Gramsciánskou rečou to bola ponuka zachovania historického bloku, ktorý je založený skôr na cézaristickej nadvláde než na hegemónii. Na rozdiel od ochabujúcej hegemónie USA teda Rusko ponúklo medzinárodný systém nadvlády bez hegemónie. Takáto ponuka by vyriešila dve úlohy: posilniť vládu domáceho ruského režimu a zabezpečiť stabilitu režimov štátov, ktoré vstupujú do Svätej aliancie.
Takto sa dá čítať vývoj po Majdane. Pád Janukovyča signalizoval krehkosť neopatrimoniálnych režimov a tým ohrozil Rusko ako poskytovateľa bezpečnostných záruk po tom, čo Janukovyč takúto ponuku prijal koncom roka 2013. Nízka politicko-mýtická úroveň povstania na Majdane sa skončila rozporom „my a oni“, čím došlo k odcudzeniu značnej časti ukrajinského obyvateľstva (Zhuravlev & Ishchenko, 2020). Ako sa dalo očakávať, nasledovala fáza krajne pravicového kondotiérizmu, ktorá rozpor ešte viac rozšírila. Európa bola dezorientovaná a USA boli opatrné, aby sa zapojili do ďalšej „pohromy“. Anexia Krymu a podnecovanie občianskej vojny na Ukrajine bola logickou aplikáciou doktríny legitimizmu. Tento prvý krok bol typicky cézarským krokom, špeciálnou operáciou Putinovej ‚prétoriánskej gardy‘ [slepo oddaných prívržencov, pozn. prekl.]. Cieľ posilniť domácu legitimitu v Rusku bol dosiahnutý tzv. krymským efektom, zatiaľ čo prebiehal cieľ nastolenia legitímneho poriadku na Ukrajine.
Ruskí analytici očakávali, že vláda po Majdane sa nebude veľmi líšiť od tej predchádzajúcej, a preto bude potrebovať niekoho, kto zaistí bezpečnosť proti separatistickej hrozbe, ktorú podnecovalo samotné Rusko. Ruské vedenie tiež vedelo, že ani EÚ, ani USA nebudú ochotné stať sa takýmito garantmi v plne požadovanom rozsahu. Ponúkli tak balík takzvaných minských dohôd, ktoré boli vojensko-diplomatickým posvätením vojenského víťazstva Ruska nad slabým režimom po Majdane. Minské dohody predpokladali prítomnosť de facto ruských politických a vojenských síl vo federálnom ukrajinskom štáte, ktorý by potenciálne vyhral nasledujúcu občiansku vojnu (Koshiw, 2022). EÚ nemala inú možnosť, ako sa pokúsiť zmraziť situáciu „žiadna vojna, žiadny mier“ v nádeji, že sa v budúcnosti sama vyrieši. USA si počas Trumpovho interregna [medzivládia, pozn. prekl.] väčšinou držalo odstup.
Kyjevské úrady a dedičia majdanských kondotiérov sa však snažili, aby sa tejto situácii zubami-nechtami vyhli. Po Majdane presadili konsenzus, ktorý profitoval zo spoločenského rozporu, podnieteného politickými vášňami na Majdane a podporovaného kondotiérmi. S určitou obmedzenou pomocou EÚ a USA sa kyjevským orgánom podarilo obnoviť štátne inštitúcie a prebudovať armádu. Západ nemal inú možnosť, ako prijať nový kyjevský cézarizmus. Tentoraz sa Rusko rozhodlo počkať, zatiaľ čo podporovalo separatistické republiky v Donbase, aby mohli fungovať ako základne pre nadchádzajúcu bitku.
V tom čase sa LNR/DNR [Luhanská a Donecká ľudová republika, pozn. prekl.], udržiavané pohromade neustálym výnimočným stavom a tvrdými represiami proti disidentským politickým, kultúrnym a robotníckym aktivistom, stali sivou zónou kontrolovanou ruskými verejnými a súkromnými agentúrami (Savelyeva, 2022). Po upevnení svojej suverenity nad svojou anti-Majdanskou základňou v Donbase si Rusko pripísalo nesporný úspech v Sýrii, keď obnovilo Asadovu vládu nad väčšinou krajiny a pochovalo zvyšky povstania z roku 2011. Napokon, Bielorusko po roku 2020, ktoré prešlo z autoritárskeho populizmu na priamo diktátorský policajný štát (Artiukh, pripravované), bolo nepochybne najúspešnejším prípadom medzinárodnej pomoci Ruska v rámci Svätej aliancie. Podobne ako vedenie LNR/DNR si Lukašenko vybudoval svoju postprotestnú legitimitu ako samopalom sa oháňajúci záchranca krajiny pred Západom inšpirovaným pokusom o prevrat, ktorý sa výslovne porovnával s ukrajinským Majdanom. Politická, mediálna a ekonomická podpora Ruska nielenže uspela pri stabilizácii Lukašenkovho režimu, ale dokázala ho aj pripútať k Rusku, čím si zabezpečila vojenskú lóžu.
Táto séria úspechov na pozadí amerických a európskych neúspechov povzbudila ruské elity. Zatiaľ čo Rusko obnovilo moc Asada v Sýrii, exportovalo svoje služby do afrických krajín a rozdrvilo domáce protesty doma, USA sa vnútorne ponorilo do bahna Trumpovej „pohromy“, takmer stratilo spojencov z NATO, oznámilo rozhodujúci obrat do Ázie a pri sťahovaní sa z Afganistanu žalostne prehralo. Jedinou nedokončenou záležitosťou pre Svätú alianciu ostala Ukrajina. Od začiatku roku 2020 začalo Rusko integrovať separatistické štáty v Donbase do ruskej ideologickej, ekonomickej a politickej sféry, pričom súčasne naliehalo na ukrajinské orgány, aby urýchlene implementovali politickú časť minských dohôd.
Po krátkom flirtovaní s Putinom si Zelenského vláda uvedomila, že nemôže obnoviť suverenitu nad separatistickými regiónmi, ak na proces v Minsku dohliada Rusko a domácu politiku spochybňujú nacionalisti. Ruské kroky naznačili možnosť buď plne integrovať tieto štátne útvary do Ruska podľa príkladu Krymu, alebo ich použiť ako základňu „ruského sveta“, ako to hlásala ideologická doktrína LNR/DNR začiatkom roku 2021. Podľa niektorých analytikov to je čas, keď sa ruské úrady začali pripravovať na možnosť plnohodnotnej vojenskej operácie proti Ukrajine. Ďalšie kroky boli len otázkou času a príležitosti.
Táto príležitosť prišla koncom roka 2021 alebo začiatkom roku 2022. Stretlo sa veľa faktorov, ktoré by oslabili Západ a posmelili Rusko, a ruské elity to pochopili. Nielenže boli USA a Európa zasiahnuté pandémiou, ale čelili aj politickým zmenám: nový a slabý prezident v USA, ktorý pokračoval v presune pozornosti do Ázie, nový kancelár v Nemecku a nadchádzajúce voľby vo Francúzsku. Pre Rusko sa veci vyvíjali oveľa lepšie: Bielorusko bolo bezpečne pod kontrolou Ruska ako výkladná skriňa Svätej aliancie, ruská ekonomika sa stabilizovala a akumulovala rekordne vysoké zdroje, bleskovo rýchla špeciálna operácia v Kazachstane ukázala Rusko ako spoľahlivého garanta bezpečnosti. Rusko teda oznámilo svoj útok s prvým vojnovým postrašením z apríla 2021, ktorý zdanlivo otvoril dialóg o otázkach strategickej bezpečnosti medzi USA a Ruskom. Potom Putin a Medvedev napísali svoje texty o Ukrajine a Zelenskom, v podstate ponúkli ultimátum: buď bude Ukrajina zničená ako štát, alebo bude prerobená podľa ruskej vôle.
Zelenskyj si pravdepodobne uvedomoval prichádzajúce nebezpečenstvo, preto zintenzívnil čistenie vnútropolitickej sféry a snažil sa čo najviac zdokonaliť armádu, pričom sa stále držal prímeria na Donbase. Dúfal, že sa mu podarí vyvážiť cestu, ktorá sa črtala pred ním. Rusko medzitým v decembri 2021 predložilo ďalšie ultimátum, ktoré okrem zákazu prijímania nových členov NATO už žiadalo aj stiahnutie infraštruktúry NATO z krajín bývalej Varšavskej zmluvy. Podobne ako rakúske ultimátum proti Srbsku z roku 1914, ani Putinovo ultimátum nebolo určené na splnenie. Po niekoľkých počiatočných neúspechoch ruská armáda pokračovala v okupácii územia Ukrajiny mimo LNR/DNR, pričom politické ciele vojny zámerne udržiavala vágnymi.
Tri mesiace po vojne sú novo okupované územia na juhu Ukrajiny kontrolované metódami vyvinutými inými antimajdanskými režimami, predovšetkým Bieloruskom a LNR/DNR. Obrovský úspech Lukašenkovho zásahu proti tým, ktorí protestovali proti výsledkom nespravodlivých volieb v roku 2020, sa opieral o bezprecedentnú policajnú brutalitu, dlhodobé tresty odňatia slobody a demoralizáciu disidentov. Lukašenko, ktorý opustil svoj typický populizmus, dokázal, že samotná hrubá sila môže fungovať, ak sú ľudia dostatočne atomizovaní v mestách a v obchodoch. Počiatočné masové demonštrácie proti ruskej okupácii boli rozptýlené, keď Rusko posilnilo svoje policajné kapacity v tyle inváznej armády. Objavujú sa správy o únosoch a mučení politických aktivistov, pričom sa opakujú skúsenosti z Donbasu. Jedna z metód používaných v Bielorusku, systematické natáčanie vynútených sebaudávačstiev, sa nedávno zopakovala v Chersonskej oblasti, kde boli ľudia nespokojní s okupáciou nútení ospravedlniť sa pred kamerou a povedať, že „dokončili denacifikačný kurz“. Toto nie je sprevádzané žiadnym súvislým ideologickým zdôvodnením; namiesto toho ruské médiá projektujú divokú zmes sovietskych, cárskych a nejasne fašistických symbolov, ktorých jediným účelom je zastrašiť a ukázať, že odpor je márny (Artiukh, 2022).
Počas budovania systému antimajdanských režimov sa Rusko tiež transformovalo z „riadenej demokracie“ na policajný štát s postfašistickými tendenciami a zavádzaním postmodernej zmesi ideológií, ktoré nie sú určené na to, aby skutočne presvedčili masy (Budraitskis, 2022 ). Ak USA predsedali vzniku postsovietskeho sveta presadzovaním neoliberálnych učebníc a nedokázali vytvoriť hegemonickú bezpečnostnú paradigmu, ruská stratégia proti Majdanu zavŕšila koniec postsovietskeho režimu zničením všetkých zvyškov sovietskej civilizácie, ktorú vyživovali ich nástupnícke štáty. Na jednej strane ide o symbolickú dekomunizáciu – od doslovného ničenia pamätníkov na Ukrajine až po zombifikáciu sovietskych symbolov, ktoré sa menia na symboly koloniálnych výbojov Ruskej federácie; na druhej strane je to politická a ekonomická „dekomunizácia“ – delegitimizácia hraníc bývalých republík a zničenie centier sovietskej industrializácie v Donbase, Mariupole, či Charkove. Dlhý úpadok pax postsovietica sa takmer skončil.
9 jún 2022
Autor je sociológ a sociálny antropológ.
https://www.focaalblog.com/2022/06/09/volodymyr-artiukh-the-political-logic-of-russias-imperialism/