Slávny nemecký filozof a spisovateľ. Narodil sa v rodine kňaza. Študoval klasickú filológiu v Bonne a Lipsku u Friedricha Wilhelma Ritschla. Počas študentských rokov v Lipsku sa Nietzsche zoznámil s Richardom Wagnerom. Po získaní profesúry v Bazileji v roku 1869 tam Nietzsche zostal až do roku 1879. Prusko-francúzskej vojny sa zúčastnil ako dobrovoľný zdravotník. Nasledujúce roky strávil Nietzsche najmä vo Švajčiarsku a Taliansku. V roku 1889 v Turíne ochorel na duševnú poruchu, z ktorej sa do konca života nevyliečil.
V Nietzscheho tvorbe možno rozlíšiť tri obdobia. Prvé obdobie charakterizuje fascinácia Schopenhauerom a Wagnerovou hudobnou drámou ako vyjadrením podstaty Schopenhauerovej filozofie. Nietzsche sa potom usiluje vybudovať svetonázor, ktorý je pesimistický a zároveň heroický, teda taký, ktorý odvážne čelí utrpeniu a prijíma ho. Tieto postoje idealistického pesimizmu Nietzsche vyjadril v dielach Zrodenie tragédie (1872) a Nečasové úvahy (1873), v ktorých sa stavia proti kultúre svojej doby, predovšetkým buržoáznej, a proti "malomeštiackej pseudovzdelanosti", ktorú stavia do protikladu s hrdinskými postavami Schopenhauera a Wagnera. Druhé obdobie, od polovice 70. rokov do začiatku 80. rokov, je obdobím vplyvu buržoázneho pozitivizmu a evolucionizmu, ktoré rozkladajú idealistický svetonázor mladého Nietzscheho. Do tohto obdobia patria napr: Ľudské, príliš ľudské (1878 - 1880), Ranné zore (1881), Radostná veda (1882). Na základe Darwinovho učenia, ktoré Nietzsche chápe metafyzicky, s jeho teóriou výberu a boja o existenciu, vzniká Nietzscheho učenie tretieho obdobia: mýtus nadčloveka, teória "vôle k moci" ako najvyššieho zákona prírody, ktorá nahrádza Schopenhauerovu "vôľu k životu". Medzi Nietzscheho diela tretieho obdobia patria: Tak vravel Zarathustra (1883), Mimo dobro a zlo (1886), Genealógia morálky (1887), Súmrak modiel (1888) atď.
Nietzsche je prvým významným hlásateľom imperialistickej ideológie v Nemecku. Nietzsche už načrtol takmer všetky ideologické motívy, ktoré sa postupne rozvíjajú v ére imperializmu a ideologicky pripravujú priestor pre imperialistickú vojnu a po nej, so všeobecnou krízou kapitalistického systému, fašizácii buržoáznej ideológie. Samozrejme, Nietzscheho imperialistická ideológia je len v zárodku, pretože objektívne spoločensko-ekonomické tendencie, ktoré viedli k imperializmu, sa v Nietzscheho dobe ešte nerozvinuli. Keďže však práve tieto tendencie stoja v centre Nietzscheho myslenia, stáva sa hlavným ideologickým predstaviteľom všetkých reakčných snáh počas celého obdobia imperializmu.
Nietzsche teraz zažíva svoje tretie "oživenie" vo fašistickom Nemecku. Nietzsche, ktorého počas jeho života uznávalo len veľmi málo "vyvolených mysliteľov", začal mať vplyv až vtedy, keď nemecká radikálna buržoázna inteligencia v predimperialistickom období začala prežívať istý druh intelektuálnej krízy. V jej prvej fáze sa priblížila k sociálnej demokracii, v oblasti literatúry vytvorila naturalizmus.
Nietzscheho "obnova" iného druhu sa uskutočnila v období predvojnového imperializmu. Bol vplyvný ako "kritik kultúry" a predovšetkým ako "filozof života". U Simmela, v škole Stefana Georga atď. bola Nietzscheho filozofia v popredí boja proti "mechanizácii" života, boja za prebudenie "živých" síl "duše", za aristokratický, osud akceptujúci individualizmus, ktorý síce hrdo pohŕda prízemnou, nepriateľskou kultúrnou realitou imperializmu, chce však pokojne požívať jej plody. Jedným slovom, Nietzsche sa stáva patrónom rentiérskeho parazitizmu.
Tretie - fašistické - obdobie intenzívneho vplyvu Nietzscheho je na jednej strane ďalším organickým pokračovaním druhého obdobia, na druhej strane v mnohých ohľadoch ďaleko prekračuje jeho hranice. Nietzscheho filozofia tu hľadá oporu pre malomeštiactvo v období krízy kapitalistického systému. Hľadá v nej ospravedlnenie svojho inštinktívneho protestu proti ekonomickým a ideologickým dôsledkom kapitalizmu, ktorých skutočné príčiny si neuvedomuje, ospravedlnenie svojej nejasnej túžby po "silnej osobnosti", ktorá ho "okamžite" vytrhne z chaosu.
V súvislosti s touto zmenou zmýšľania sa Nietzsche v súčasnosti považuje najmä za kritika dekadencie. A keďže táto kritika je pre Nietzscheho ústredným bodom jeho estetiky, práve estetické, literárne a vôbec umelecko-kritické prvky jeho filozofie sa teraz stali mimoriadne účinnými, najmä preto, že táto estetika vychádza z tých istých neriešiteľných protirečení, s ktorými si fašistickí "filozofi" a ich ideologickí predchodcovia nevedia poradiť. Nietzsche vo svojom pamflete o Wagnerovi, charakterizujúc dekadentný štýl, píše, že "slovo sa stáva suverénom vo vete, veta na strane a zatemňuje jej význam, strana žije na úkor celku; celok už nie je celkom... A to symbolizuje každý dekadentný štýl: zakaždým anarchia atómov, nesústredená vôľa, z hľadiska morálky "sloboda jednotlivca", v rozšírenom zmysle politickej teórie "rovnaké práva pre všetkých". Rovnaká životná sila, úcta k nej, jej hojnosti v každej z jej najmenších podôb, všetko ostatné je v živote zlé... Celok ... je zložený, vypočítaný, nie je prirodzeným, ale umelým produktom."
Politický obsah tejto teórie dekadencie je celkom jasný: dekadencia znamená slobodu demokracie. Nietzscheho boj proti bismarckovskej podobe "bonaparteovskej monarchie" v Nemecku je bojom sprava; bojuje v tejto línii, ktorá je veľmi blízka moderným demagogickým teóriám národného socializmu. Alfred Baeumler, oficiálny filozof nemeckého fašizmu, tiež celkom jasne vyjadruje politický obsah Nietzscheho teórie dekadencie: "Nadčlovek je opakom "posledného človeka", t. j. "funkcionára" demokratickej socialistickej spoločnosti" (Nietzsche ako filozof a politik). Samozrejme, existujú aj dosť podstatné rozdiely. Samotnému Nietzschemu ešte chýbajú formy sociálnej demagógie, ktoré sú charakteristické najmä pre hitlerovský fašizmus.
Nietzsche oslavoval kapitalistické vykorisťovanie otvorene, bez zbytočných fráz. Jeho apológia spočívala v tom, že glorifikáciu kapitalizmu obliekol do podoby kritiky modernity, takže v tomto zmysle bola jeho apológia nepriama, nie priama. Takáto "kritická" forma však odhaľuje hlboký rozpor v Nietzscheho filozofii: jeho kritika modernity je ambivalentná. Nietzsche na jednej strane nie je spokojný so vtedajšou spoločnosťou a štátom, pretože sa v nich dostatočne neprejavuje nadvláda kapitalistickej elity. "Bolo mu dané," píše Nietzsche o robotníkovi, "právo spájať sa, politické právo voliť: čo je prekvapujúce, ak robotník už teraz pociťuje svoju existenciu ako katastrofálnu (z morálneho hľadiska ako nespravodlivú)? ... Ak sa usiluje o ciele, mal by sa usilovať aj o prostriedky." Na druhej strane a neoddeliteľne od tejto kritiky Nietzsche kritizoval kultúru svojej doby, pričom vychádzal z romanticky idealizovaných zaostalých foriem kapitalizmu. Preto Nietzsche, podobne ako všetci romantickí antikapitalistickí ideológovia, bojoval proti strojom. Stroj zvyšuje produktivitu, "ale práca s ním je monotónna, to vyvoláva odpor, konkrétne zúfalú duchovnú nudu, ktorá vás učí usilovať o premenlivé dojmy nečinnosti ... Stroj je neosobný, berie práci jej pýchu všetko individuálne dobré alebo zlé, čo sa spája s akoukoľvek prácou bez stroja: preto ju zbavuje ľudskosti ... Nekupujte si úľavu od práce za príliš vysokú cenu." A tak ďalej vo viacerých pasážach, ktoré by boli rovnako vhodné u Sismondiho, Carlyla, Ruskina atď.
Tieto dve tendencie sa, samozrejme, navzájom vylučujú; je jasné, že vďaka nim vzniká v Nietzscheho filozofii - a najmä v jeho estetike - spleť protirečení, ktorú nemožno rozpliesť. Takto vzniknutá dvojtvárnosť Nietzscheho filozofie, súčasne obrátená do minulosti a budúcnosti, sa práve pre svoju rozporuplnosť stala vzorom pre súčasnú apologetiku moderny. U Nietzscheho sú tieto rozpory oveľa menej skryté ako u jeho fašistických nasledovníkov. Jeden z posledných Nietzscheho životopiscov Ernst Bertram, Georgeov študent, správne upozorňuje, že uvedené hodnotenie dekadentného štýlu je takmer doslovne prevzaté z eseje Paula Bourgeta o Baudelairovi. Sám Nietzsche sa nikdy netajil tým, že dekadentná parížska literatúra (literatúra asfaltu, ako ju nazývajú jeho hlúpi fašistickí fanúšikovia) bola neustále jeho obľúbeným čítaním. Nietzsche s nadšením hovorí o takých zvedavých a subtílnych parížskych psychológoch, ako sú Bourget, Loti a ďalší. Čítanie Dostojevského považoval za "šťastnú náhodu" svojho života atď. a v jeho intelektuálnej biografii Ecce Homo z neho vytrysklo vyznanie: "Okrem toho, že som dekadent, som aj opakom dekadencie." Keďže si však Nietzsche z dôvodov, ktoré sú jasné už z predchádzajúcich odsekov, nijako nemohol uvedomiť objektívne základy svojej záľuby v dekadentnej ideológii, jeho kritika prirodzene zostala kritikou dekadencie zvnútra dekadencie. Dekadentný Nietzsche, verný syn upadajúceho kapitalizmu, ktorý sa zároveň búril proti kultúrnym, proti estetickým symptómom tohto úpadku, vo vášnivej úzkosti obracia svoj zrak do minulosti a budúcnosti kapitalizmu a snaží sa odtiaľ získať estetický ideál, aby zachránil prítomnosť pred dekadentno-demokratickým úpadkom. Nietzsche je neskorým plodom romantizmu, predzvesťou imperialistickej, reakčnej obrody romantizmu.
Toto oživenie romantizmu pripravuje Nietzsche predovšetkým epistemologicky. Originalita Nietzscheho filozofie spočíva v novej kombinácii radikálneho agnosticizmu a rovnako radikálneho voluntaristického mysticizmu, preniknutého "filozofiou života". Nietzsche najenergickejším spôsobom odmieta akúkoľvek poznateľnosť objektívnej reality a hlása relativitu všetkého poznania, v ktorom jediným kritériom poznania je len subjektívny blahobyt, subjektívny pocit zvyšovania hodnoty života. "Blud urobil človeka takým hlbokým, nežným, vynaliezavým, že z neho mohli vyrásť také kvety ako náboženstvo a umenie. Ten, kto by nám odhalil podstatu sveta, by nám všetkým priniesol to najnepríjemnejšie sklamanie. Nie svet ako vec sama osebe, ale svet ako predstava (ako klam), taká plná zmyslu, taká nádherná, plná šťastia a nešťastia vo svojich hlbinách." Nietzsche je tu predzvesťou "filozofie života" imperialistickej epochy preniknutej agnosticizmom - v medzinárodnom meradle - od Simmela po Williama Jamesa.
Tento agnosticizmus tvorí pre Nietzscheho zároveň filozofický základ pre tvorbu mýtov. Nietzsche sa považoval za "prehodnocovateľa všetkých hodnôt"; to znamená, že pre neho "svetonázorová" povinnosť filozofa nespočíva v poznávaní, ale v zmene hodnotenia (nepoznateľného) vonkajšieho sveta, jeho úlohou je postaviť na miesto neplodného, pre "život" nebezpečného bludu blud "priaznivý pre život". Do všetkých svojich mýtov vytvorených na tento účel (Apolón a Dionýz, princíp svetového boja, nadčlovek, blonďavá beštia a i.) Nietzsche mysticky pretavuje svoju koncepciu kapitalizmu, svoju predstavu o tom, aký by mal byť. Takéto mýty nie sú predmetom vedeckej diskusie, ale samotná ich svojvoľnosť a rozporuplnosť im neuberá na vplyve v imperialistickej epoche: práve naopak. Keďže objektívne triedne dôvody na filozofický únik pred poznaním objektívnej reality, na apologetiku kapitalizmu prostredníctvom vytvárania mýtov sa so vstupom kapitalizmu do imperialistickej etapy len zväčšili, vplyv nietzscheánskej teórie poznania v rôznych etapách, ako sme videli, mohol len vzrásť.
S touto teóriou poznania v oblasti estetiky korešponduje dôsledný boj proti realizmu. Umelecká tvorba je pre Nietzscheho vynálezom a korekciou (samozrejme, vo fikcii) sveta, ku ktorému sa sami hlásime, čím uspokojujeme svoju hlbokú potrebu: "vysoko zainteresovanej nápravy vecí" v básnikovej predstavivosti, v podstate falzifikáciu skutočnosti, vylučuje len "konštatovanie, poznanie objektívneho vedomia". Umenie je také, v podstate násilné: sugesciou, opojením. V neskoršom náčrte predhovoru k svojmu ranému dielu Pôvod tragédie Nietzsche označuje apolónske (vedomé, plastické) a dionýzovské (pudové, hudobné) začiatky za dve formy opojenia a ako ich podstatné rané chápanie vyjadruje myšlienkou, že "s pravdou sa nedá žiť, že "vôľa k pravde" je už príznakom degenerácie". Na prehĺbení a zdôvodnení tejto teórie sa podieľajú všetky prvky modernej dekadentno-buržoáznej literatúry a teórie literatúry.
Rozpor, ktorý sám Nietzsche stanovuje ako základ svojej estetiky, je rozporom jeho vlastného postoja, ktorý neustále pociťuje, niekedy dokonca jasne vyjadruje, ale nikdy ho nepozná. Symptómy dekadencie v ideológii moderny sú mu podľa neho známe, kritizuje ich s najväčšou ostrosťou a silou. Keďže však pôda Nietzscheho a dekadentov je rovnaká, mohol si mieru svojej kritiky požičať len z tej istej dekadencie, mohol ju kritizovať len na jej vlastnom základe. Tu sa ukázala dualita celej Nietzscheho filozofie, ktorú sme naznačili: prekonal (kapitalistickú) modernitu rovnako z hľadiska (kapitalistickej) minulosti ako z hľadiska (kapitalistickej) budúcnosti. To znamená, že dekadenciu treba u Nietzscheho hodnotiť rovnako pozitívne ako negatívne. A argumenty - samozrejme vždy v ideologicko-mýtickej podobe - sa uvádzajú tak pre pozitívne, ako aj pre negatívne hodnotenia: sčasti z hľadiska nerozvinutého, sčasti rozvinutého kapitalizmu.
V dekadencii teda Nietzsche vidí predovšetkým odraz "demokratického, plebejského" ducha doby; preložené do jazyka estetickej dekadencie, pre neho "divadelné" v podstate znamená demokratické. Nietzsche rozlišuje tri druhy umenia: 1. monologické umenie (alebo rozhovory s Bohom); 2. verejné umenie, naznačujúce spoločnosť (societe), kultivovanejší typ človeka; 3. demagogické umenie, napr. Wagner (pre Nemcov), Victor Hugo.
V podstate je Nietzscheho boj, najmä v neskoršom období, namierený proti "demagogickému" umeniu. Za hlavný znak tohto "vulgárneho" umenia považoval sugesciu za každú cenu. Toto umenie sa zrieka prísnej konštrukcie, od prostriedkov logiky, od krásy jasných a pevných línií. Je nútené sa toho zrieknuť, pretože chce pôsobiť na masy, na "spodinu". "Masy boli vždy hluché k trom dobrým veciam v umení: aristokracii, logike a kráse - nehovoriac o tom, čo je ešte lepšie - totiž k veľkému štýlu... Zvrhlé a hrdinsky chvastavé je pravým opakom veľkého štýlu, rovnako ako jemne zvodné, rozlične nepokojné, neurčité, napäté, instantné, tajne prehnané, všetko "nadzmyslové" maškarády chorých duší... V prvom rade - dych vyrážajúca póza! Niečo, čo vás ohromí a pri čom vás zamrazí! Akési ... opojenie a ospalé sny, ktoré už nedokážu uvažovať a dávajú priechod slepému príklonu k poddajnosti a prispôsobivosti." Ak tu Nietzsche prekonáva Wagnera, potom zároveň - a nevyhnutne - prekonáva aj svoju vlastnú estetiku. Nietzsche si v rokoch svojej mladosti v podstate za účelom estetického ospravedlnenia Wagnera vymyslel vlastný dionýzovský princíp a postavil ho proti apolónskemu umeniu. Odklon od Wagnera, jeho prekonanie však nemohlo byť spojené so skutočnou revíziou jeho vlastných estetických princípov; boli príliš hlboko zakorenené v jeho spoločenskom bytí. Protikladnú estetiku mohol konštruovať len ad hoc (v tomto prípade) ako prostriedok boja proti "vulgárnej" dekadencii; vedľa nej však zostala v platnosti a nezmenená stará Nietzscheho estetika: Dionýzovská, vychádzajúca z opojenia, založená na sugescii, nepochybne dekadentná.
Také sú ostré, neprekonateľné protiklady, ktoré tvoria základnú kostru celej Nietzscheho filozofie a estetiky. Pozná len nehybnú, zamrznutú polaritu neriešiteľných protikladov existujúcich vedľa seba. Neschopnosť pochopiť skutočné protirečenia reálneho spoločenského vývoja v ich skutočných súvislostiach vedie buržoáznych mysliteľov imperialistického obdobia sčasti k apologetickému popieraniu týchto protirečení, sčasti k ich uznaniu - v pokrivenej ideologickej forme reflexie - za iracionálnu, mystickú "poslednú" skutočnosť. Tento mystický "fakt" sa nedá nijako mentálne spracovať a je na opačnej strane akejkoľvek zákonitosti. Práve táto doktrína "polarity" ako mystická a apologetická náhrada dialektiky v reakčnej filozofii imperialistickej éry sa prvýkrát objavuje vo výraznej podobe u Nietzscheho. U neho je najtesnejšie spojená s osobitnou formou apologetiky: s apologetikou vo forme kritiky.
...
1933-34
https://www.marxists.org/archive/lukacs/works/nietzsche/ch01.htm