Neoliberalizmus: ešte stále nezomrel
Colin Crouch | Social Europe
V roku 2011 vyšla kniha Colina Croucha The Strange Non-death of Neoliberalism, ktorá sa stretla s veľkým ohlasom. Jej autor sa zamýšľa nad zmenou politickej situácie, ktorá sa od tej doby udiala.
V uplynulom desaťročí sme zaznamenali mierny progres v zúfalo potrebnom projekte prispôsobenia kapitalizmu spoločnosti, ale aj ústupky. To sa prejavilo na osude neoliberalizmu - politického projektu deregulácie trhu a komodifikácie verejných statkov - a v súvislosti s tým na sile podnikateľských lobby a náraste xenofóbneho populizmu.
Stále si myslím, že som mal pravdu, keď som v rokoch po kríze v roku 2008 hovoril o "podivnej smrti" neoliberalizmu (názov bol narážkou na históriu pádu britskej Liberálnej strany spred sto rokov, ktorú napísal George Dangerfield, Podivuhodná smrť liberálneho Anglicka). V tom čase si mnohí ľavičiari mysleli, že kríza - dôsledok deregulačných zmien v globálnom finančnom systéme - bude znamenať smrteľný úder pre tento súbor politických praktík, ktorý dominoval od 80. rokov 20. storočia. Neoliberalizmus sa však zakorenil v mocenských štruktúrach, ktoré sa ho nechceli vzdať.
Jeho pozícia sa však odvtedy oslabila, a to viac, než som očakával. V hre boli tri faktory - dva som mal predvídať, jeden som predvídať nemohol. Mal som si uvedomiť, že nakoniec dôjde k spätnému úderu proti globalizácii, ktorá bola základnou súčasťou neoliberálneho projektu: každá akcia prináša reakciu, hoci aj zložitú. Mal som si tiež uvedomiť, že klimatická kríza musí v určitom momente preniknúť do politických priorít. Nemohol som však vidieť, že sa blíži Covid-19.
Absolútna nedostatočnosť
Klimatická a koronavírusová kríza - jedna chronická, druhá akútna - ukázali, že neregulované trhy sú úplne nevhodné na zvládnutie katastrof, ktoré si vyžadujú rozsiahle a nákladné kolektívne opatrenia. Neoliberálov preto pravdepodobne nájdeme medzi popieračmi klimatických zmien a tými, ktorí si myslia, že význam Covidu 19 bol veľmi prehnaný. Hoci sami redukujú všetky sociálne opatrenia na "racionálne" individuálne trhové správanie, ocitajú sa bok po boku s krajne pravicovými konšpiračnými teoretikmi a fantastami.
Tvárou v tvár týmto krízam vlády všetkých farieb uvoľnili rozpočtové pravidlá a akceptovali potrebu rozsiahlych verejných opatrení vrátane použitia dlhu na dôležité infraštruktúrne projekty. Popri nich vynikla Európska únia s programom NextGenerationEU a súvisiacimi národnými plánmi obnovy a odolnosti. V poslednom čase Ngozi Okonjo-Iwealová, generálna riaditeľka Svetovej obchodnej organizácie - kedysi symbol neoliberálneho globálneho poriadku - volala po dotáciách na riešenie klimatickej krízy.
Spočiatku sa zdalo, že by mohlo ísť o nezvratné kroky, ale posledný vývoj naznačuje, že išlo len o váhavé kroky. Neoliberálni jastrabi sa spájajú a požadujú návrat k "fiškálnej pravovernosti". Tvrdia, že pandémia (možno) pominula a deficitné výdavky, ktoré si vyžiadala, sa teraz musia znížiť prostredníctvom novej vlny deštruktívnych a procyklických úsporných opatrení. Bitka pokračuje: naozaj sa Nemecko opäť pridá do radu "šetriacich" štátov, ktoré trvajú na tom, že treba poškodiť ekonomiky, ktoré už majú aj tak problémy? A vracia sa Európska centrálna banka k starým metódam, ktoré sa zdali byť nahradené niečím rozumným?
Prinajmenšom sa na úrovni EÚ, ak nie vo všetkých členských štátoch, oficiálne nevyvracia názor, že klimatickým zmenám treba čeliť veľkými verejnými a súkromnými investíciami do technológií, ktoré môžu znížiť emisie uhlíka a zabezpečiť priemysel a pracovné miesta pre budúcnosť. Hrozbu pokroku tu nepredstavuje neoliberálna ideológia, ale mocná korporátna lobby, ktorá obklopuje všetkých verejných činiteľov. Práve ich činnosť spôsobuje, že kapitalizmus sa naďalej stáva nevhodným pre spoločnosť.
Šokujúci moment
Šokujúcim momentom bolo rozhodnutie nemeckej vlády z marca minulého roka podľahnúť svojmu automobilovému priemyslu a prinútiť EÚ, aby ustúpila od svojho cieľa do roku 2030, ktorým je postupné vyradenie vozidiel na fosílne palivá, a to od vlády, ktorej súčasťou je najvýznamnejšia zelená strana na svete. V mnohých ďalších oblastiach však boli cenné regulačné iniciatívy oslabené alebo zrušené, keď sa do práce pustili lobisti: bankovníctvo, "gig" ekonomika, potravinové normy, "sociálne médiá", umelá inteligencia atď.
Zvyčajne sa stáva, že Európska komisia vypracuje osvietené návrhy na reguláciu v záujme zdravia a blahobytu ľudí alebo bezpečnosti planéty, ale potom ich musí postúpiť na fóra, kde majú moc politici a národné štáty. Kapitalisti ich varujú, že nebudú investovať v Európe, ak bude trvať na vysokých regulačných normách - Čína a Spojené štáty budú vždy ústretovejšie. V Európskom parlamente sa Európska ľudová strana stala len prevodovým pákou pre požiadavky korporácií.
Aj sociálni demokrati sa obávajú uraziť podnikateľské záujmy. Boja sa poškodenia rastu, ktorý potrebujú na uspokojenie záujmov svojich voličov, a sú zraniteľní voči tlakom na pomalý postup pri opatreniach na ochranu životného prostredia. Tie si jednoznačne vyžadujú zmeny v živote nás všetkých a mnohé z nich stoja peniaze, prinajmenšom v krátkodobom horizonte. Hoci veľmi bohatí sú zodpovední za oveľa väčší podiel emisií uhlíka, ako je ich podiel, náklady budú znášať všetci. Zmierniť ich možno len prostredníctvom výrazných verejných dotácií, ktoré umožnia pracujúcim ľuďom kúpiť si elektrické vozidlá, nainštalovať energeticky úsporné vykurovacie systémy a zatepliť svoje domy. Dotácie v takomto rozsahu by si však vyžadovali, aby centrálne banky a finančné inštitúcie uznali potrebu verejného dlhu počas dlhotrvajúceho prechodu.
Nakoniec by sa samozrejme dosiahli veľké úspory nákladov na energiu. To si však vyžaduje dlhodobú perspektívu, t. j. komoditu, ktorá je na trhu zriedkavá. Časový horizont investorov sa môže skrátiť na nanosekundy. Politici nedokážu myslieť ďalej ako do najbližších volieb a zvyčajne sú príliš oportunistickí na to, aby prijali konsenzus medzi stranami potrebný na vytvorenie politiky, ktorá vydrží. A občania sa stali veľmi nedôverčivými voči politikom, pričom sociálna dôvera je predpokladom politickej dlhodobosti.
Korporátne lobby sa tak môžu zdať neporaziteľné, najmä v odvetviach, ako sú fosílne palivá a nové technológie, kde veľmi nedokonalá hospodárska súťaž umožnila nahromadiť obrovské bohatstvo a následne ho politicky využiť. Skutočnosť, že korporácie stále odolávajú pokusom o reformu, je však spôsobená tým, že sa tieto pokusy stále dejú. A v oblasti boja proti emisiám uhlíka sa dosiahol určitý pokrok - v EÚ väčší ako na väčšine miest vo svete. Zvýšilo sa povedomie o nebezpečenstvách mnohých prídavných látok v potravinách, na ktoré reaguje aj politika. A ťažká situácia pracovníkov na plošinách sa stala aspoň politickou témou.
Pohodlní obetní baránkovia
Tá istá neoliberálna globalizácia, ktorá umožnila priepastnú nerovnosť bohatstva, ktorá stojí za mocou korporácií, nám priniesla aj najhoršie problémy dneška, okrem katastrofálnej zmeny klímy. Prinútila občanov stretnúť sa s inštitúciami a ľuďmi mimo okruhu ich skúseností: s globálnymi firmami, ktoré kanibalizovali kedysi známe národné značky; s internacionalizovaným finančným systémom, ktorý je mimo ich chápania a dosahu, ale dokáže poškodiť ich životy; s medzinárodnými organizáciami, ktoré sa snažia vniesť do tohto chaosu určitý poriadok, ale pritom spochybňujú úlohu národných vlád, a s prisťahovalcami z neznámych častí sveta.
Hoci sa takáto globalizácia môže na rôznych miestach spochybniť, vhodnými obetnými baránkami, na ktorých sa dá vybiť bezmocný hnev, sú imigranti a príslušníci iných etnických menšín. Politici aj občania potrebujú odvahu postaviť sa globálnemu kapitálu a zvláštne vedomosti, aby pochopili, ako finančný systém zlyháva. Je však ľahké a finančne nenáročné obrátiť sa proti ľuďom, ktorí len inak vyzerajú alebo hovoria iným jazykom, zatiaľ čo nacionalizmus ponúka lákavý pokrik na zastavenie sveta.
Populistický "nacionalizmus" sa tak ukazuje ako najenergickejšia sila v politike, či už pri spochybňovaní etablovaných strán, alebo (ako v Spojenom kráľovstve a USA) pri preberaní moci nad konzervatívnymi stranami. Hoci zelené strany existujú od 80. rokov 20. storočia a riešia najdôležitejšie problémy, ktorým čelí svet, rýchlo ich predbehli takéto xenofóbne novinky.
Politická mobilizácia všetkého druhu závisí od emocionálnej angažovanosti. Tá zasa závisí od identít, okolo ktorých možno vzbudiť emócie. Masové strany západoeurópskych demokracií 20. storočia, socialistické a kresťanskodemokratické, boli zakorenené v silných triednych a náboženských identitách. Tie však už nefungujú: triedy postindustriálneho, "informačného" kapitalizmu sú amorfné a nemajú históriu spoločného boja, zatiaľ čo Európa je dnes sekulárnym kontinentom a jej cirkvi už nevyžadujú silnú angažovanosť. Zatiaľ čo evanjelizácia v USA je iný príbeh, toto všetko ešte viac platí pre väčšinu strednej a východnej Európy.
Nacionalizmus a nenávisť voči cudzincom sú naopak hlavnými hýbateľmi politických emócií v spoločnostiach, ktoré čelia náročnému svetu. Keďže však ponúkajú len xenofóbne "riešenia", sú v boji proti skutočným zlozvykom kapitalizmu nepoužiteľné.
Zatiaľ čo niektorí tradiční konzervatívci kapitulujú pred krajne pravicovou agendou, ťažkosti súčasnej ľavice v konfrontácii s týmto protivníkom spočívajú v jej neschopnosti nájsť podobný emocionálny náboj. Hľadanie zmesi rôznych etnických a sexuálnych menšín, ako to praktizujú zástancovia "politiky identity", vedie len k posilneniu ich menšinového postavenia. Sklznutie ku xenofóbnej agende - pokušenie, ktorému podľahli aj niektorí ľavičiari - slúži len na legitimizáciu extrémistov a povzbudzuje ich k ďalším krokom.
Ako presvedčivo tvrdí Gabriela Greilingerová, liberálna ľavica nemôže vyhrať, ak bude nasledovať (a tým ďalej legitimizovať) xenofóbov alebo sa nechá vykresliť ako súčasť "elity", ktorá odmieta svojich voličov. Liberálna ľavica musí namiesto toho upriamiť pozornosť verejnosti na úlohu dominantných kapitalistických záujmov pri vytváraní značnej časti dnešnej ľudovej nespokojnosti.
Hrozivý protivník
Hoci je ľavica možno odsúdená na to, že prehráva bitky o silné politické emócie s xenofóbnou pravicou, má iné zdroje. Vlády pravice môžu vystupovať zle do takej miery, že ich rétorika nedokáže zachrániť pred porážkami. Obavy z poškodenia životného prostredia sa stávajú všeobecnými a politici, ktorí popierajú jeho realitu, môžu byť potrestaní. V tejto otázke sa môže zmobilizovať mladá generácia, pretože jej budúcnosť je ohrozená.
Dokonca aj samotné vlády môžu byť natoľko znepokojené poškodením zdravia spôsobeným niektorými potravinami, že sa postavia proti tomuto priemyslu a zavedú reguláciu - napokon, stalo sa to v prípade tabaku. A len tí najideologickejší neoliberáli budú popierať, že zhoršujúca sa verejná fyzická a sociálna infraštruktúra, ktorá je ich veľkým dedičstvom, si vyžaduje masívne reinvestície.
Tradičný kapitalistický protivník sociálnej demokracie, posilnený globálnym dosahom a podporovaný rozšírením sa nacionalizmu, zostáva hrozivým protivníkom. Jeho pretrvávajúca sila pravdepodobne stačí na to, aby proti nemu nebolo možné získať žiadne transformačné víťazstvo, ale to neznamená, že môže vyhrať každú bitku proti červeno-zelenej aliancii, ktorá musí tvoriť ľavicu budúcnosti. Samotná vojna je vojnou bez konca, a teda aj bez konečného víťaza.
január 2024
https://www.socialeurope.eu/neoliberalism-still-to-shrug-off-its-mortal-coil