Na podporu "synchronizovaného globálneho odzbrojenia"
Gilbert Achcar, Gaëlle Desnos | CQFD
V čase, keď sa na Východe všetko vymyká spod kontroly, keď sa vytvárajú také zlé spojenectvá ako duo Donald Trump a Vladimir Putin a keď naši lídri obhajujú opätovné zbrojenie, sme sa chceli nad týmto stavom zamyslieť. S Gilbertom Achcarom, odborníkom na medzinárodné vzťahy a profesorom na Londýnskej univerzite, sme diskutovali o spôsoboch, ako podporiť Ukrajinu a zároveň odmietnuť všeobecnú vojnu.
Spojené štáty pod vedením prezidenta Trumpa hrozia stiahnutím sa zo starého kontinentu. Rusku nechýbajú imperialistické ambície. Vojna na Ukrajine trvá už viac ako tri roky. A Európania sú pod tlakom. Ako analyzujete túto situáciu?
Skutočne ide o veľký otras. Ruská invázia na Ukrajinu v roku 2022 pôvodne dodala NATO novú chuť do života. Toto oživenie sa však teraz dá interpretovať ako labutia pieseň organizácie, ktorá už desať rokov upadá. Kruto však zdôrazňuje závislosť od Spojených štátov v tomto konflikte. A to znepokojuje tak Európanov, ako aj Ukrajincov.
Na strane Ruska sa za posledné tri roky tejto obrovskej krajine so značnými vojenskými zdrojmi zdedenými po Sovietskom zväze - jedinej oblasti, kde ZSSR skutočne konkuroval Západu - stále nepodarilo obsadiť všetky územia anektované na Ukrajine. Nie je to porážka, keďže ruské jednotky naďalej postupujú slimačím tempom, ale jednoznačne to nie je ani víťazstvo.
Pokiaľ ide o ruskú hrozbu pre Európu, pripomeňme si, že Európska únia (EÚ) má viac ako trikrát viac obyvateľov, viac ako desaťkrát väčšiu ekonomiku a trikrát väčšie vojenské výdavky (vrátane Spojeného kráľovstva) - napriek tomu, že Rusko je priamo zapojené do rozsiahlej vojny, a teda na rozdiel od Európy v plnej sile. Za týchto podmienok by bolo absurdné vážne uvažovať o ruskej invázii do Európy.
A napriek tomu podľa Emmanuela Macrona existuje „existenčná ruská hrozba“.
Myšlienka Emmanuela Macrona je skôr politickým manévrom, ktorého cieľom je postaviť Francúzsko do pozície strategického lídra a výlučného ochrancu Európy. Toto umiestnenie lichotí jeho prezidentskej úlohe a zároveň priamo prospieva francúzskemu vojenskému priemyslu. Táto rétorika je však nebezpečná, pretože nás približuje práve k nebezpečenstvám, ktorým sa snaží zabrániť.
Je však pravda, že Putinovo autoritárske Rusko znásobuje svoje zasahovanie: kybernetické útoky, pokusy ovplyvniť voľby európskych štátov... A na druhej strane Európy sa pobaltské štáty obávajú o svoje hranice.
Moskva vedie psychologickú vojnu a dezinformačnú kampaň. Najlepšou možnosťou by však bola symetrická odpoveď: kampaň zameraná na ruské obyvateľstvo, ktorá by uviedla veci na pravú mieru. Rusko ako imperialistická veľmoc má určite ambície voči pobaltským štátom. Putin si však popálil prsty na Ukrajine. Aj v prípade odstúpenia USA vie, že nemá dostatočné prostriedky na to, aby sa mohol konfrontovať s Európou na mieste.
Ďalším argumentom, ktorý sa uvádza na ospravedlnenie európskeho zbrojenia, je, že by sa tým znížila naša závislosť od Spojených štátov.
To je pravda. A keď sa to takto povie, znie to pozitívne. O to viac, že americká administratíva naberá čoraz znepokojujúcejšie politické obrátky a znásobuje svoje zasahovanie otvorenou podporou európskej krajnej pravice.
Tento argument je však pokrytecký. Po prvé, pretože tí, ktorí najviac hovoria o presťahovaní výroby do Európy, sú krajiny, ktoré už majú rozvinutý zbrojný priemysel, ako napríklad Francúzsko. Pre ne je to dar z nebies! Po druhé, ohlásené investície nenahradia americké zbrane európskym vybavením. V skutočnosti sa bez amerických komponentov nezaobídeme len lusknutím prstov. Tieto prostriedky sa preto použijú predovšetkým na zvýšenie výroby!
Napokon, samotný pojem „prezbrojenie“ je problematický. Falošne naznačuje, že Európa je odzbrojená, čo zďaleka nie je pravda: každá krajina už teraz vynakladá na obranu v priemere 2 % svojho HDP - Poľsko a pobaltské štáty oveľa viac.
Skutočne progresívny prístup by spočíval v úsilí o synchronizované globálne odzbrojenie, ako to presadzuje približne päťdesiat nositeľov Nobelovej ceny za prírodné vedy, s cieľom investovať do boja proti globálnemu otepľovaniu a chudobe.
Prekračuje Európa červenú čiaru, ktorá by mohla viesť k priamejšej konfrontácii s Ruskom?
Rétorická eskalácia a preteky v zbrojení zvyšujú napätie a riziko incidentov na tej či onej hranici. Chyba v trajektórii rakety alebo náhodné narušenie vzdušného priestoru by mohli rýchlo eskalovať.
Viac ako invázia ma však znepokojuje možnosť jadrovej konfrontácie. V súvislosti s ťažkosťami na Ukrajine Putin už niekoľkokrát pohrozil použitím svojho jadrového arzenálu. Vie, že jeho krajina je vedúcou jadrovou mocnosťou na svete. Na druhej strane, jadrová sila Európy je obmedzená na arzenály Francúzska a Veľkej Británie. Nemôže sa mu vyrovnať. Putin by mohol použiť taktické jadrové zbrane (s obmedzenejším účinkom) v presvedčení, že nikto z jeho protivníkov sa neodváži na strategickú odvetu (schopnú zničiť obrovské územia). Keď ide o jadrové odstrašovanie, je to Rusko, kto odstrašuje!
Vyzvali ste na referendum na anektovaných ukrajinských územiach, aby ľudia mohli rozhodnúť o svojom osude. Môžete nám povedať viac?
Medzinárodné právo zakazuje získavanie územia silou, čo Rusko napriek tomu urobilo na Kryme v roku 2014 a na východnej Ukrajine v roku 2022. Na mieste je však situácia zložitá. V týchto regiónoch majú ruskojazyční obyvatelia a Rusi niekedy silnejší pocit príslušnosti k Rusku ako k Ukrajine. Napríklad na Kryme nebol proti vstupu ruských síl výrazný ľudový odpor. Aby sa predišlo ďalšiemu krviprelievaniu, som preto za referendum o sebaurčení, ktoré by sa organizovalo pod záštitou OSN, so zárukami a na základe volebného zoznamu obyvateľstva prítomného pred inváziou.
Konkrétne by sa ruské jednotky museli stiahnuť do svojich kasární na dobu trvania procesu a nahradiť ich jednotkami OSN. Bolo by nereálne požadovať ich predchádzajúci návrat na hranice pred rokom 2022 alebo 2014: takýto scenár by bol pre Rusko neprijateľný a zabránil by dlhodobému politickému urovnaniu konfliktu. Napokon, nasadenie medzinárodných pozorovateľov by zaručilo transparentnosť hlasovania. Podľa môjho názoru je to jediný spôsob, ako sa vyhnúť hnevu, ktorý môže viesť k dlhodobému iredentizmu. Tento prístup je demokratický a v súlade s medzinárodným právom.
Ako si môžeme zachovať kritický postoj voči NATO a zároveň prejaviť aktívnu solidaritu s ukrajinskými obeťami bombardovania?
Myslím si, že prvým krokom je uznať a podporiť legitimitu Ukrajincov pri obrane svojej krajiny. Uznať a podporiť ich právo ozbrojiť sa. Nebrániť sa dodávkam obranných zbraní. A zdôrazňujem slovo „obranné“: to znamená všetky „proti“ zbrane - protiraketové, protitankové, protilietadlové. A napokon, zapojiť sa do medzinárodného tlaku na zorganizovanie referenda o sebaurčení pre regióny východnej Ukrajiny a Krymu.
Dodal by som, že je načase prestať ignorovať slona v miestnosti: Čínu. Čína rýchlo vyjadrila svoju podporu suverenite a územnej celistvosti Ukrajiny. Washington však radšej ignoroval túto podanú ruku a okamžite obvinil Čínu, že sa spolčila s Ruskom. Dnes sa v Saudskej Arábii konajú rokovania medzi Ruskom, Spojenými štátmi a Ukrajinou. Volodymyr Zelenskyj je v izolácii, pod tlakom, aby prijal oveľa horšie mierové podmienky, ako som uviedol. Čína ako hlavný dovozca uhľovodíkov však nemá záujem na tom, aby sa tento konflikt predlžoval, a mohla by byť hlavným spojencom pri povzbudzovaní aktérov, aby sa vrátili k rokovaciemu stolu OSN.
apríl 2025
https://internationalviewpoint.org/spip.php?article8949