Impulz pre pád sovietskeho režimu nedali študenti, ale robotníci

Obdobie rokov 1968-1989 vo Východnom bloku bolo poznačené prehlbujúcimi sa krízami a opakovanými vzburami

V 1968 sa ruskej okupácii podarilo „normalizovať” demokratické snahy v Československu. Režim rozdrvil tunajšie študentské protestné hnutie a o dva roky nato polícia v Poľsku potlačila okupačný štrajk lodeníc. Príčinou poľských protestov nebola sloboda, ale zvyšovanie cien. Ich rast mala zastaviť pôžička od západných bánk, ktoré však v polovici 70. rokov zasiahla kríza. Opätovné zvýšovanie cien sprevádzali ďalšie protesty, ktoré si už režim nemohol dovoliť potlačiť tak, ako v Maďarsku v roku 1956. Totalitarizmus dávno nefungoval a systém odhalil svoje slabiny.

Štrajky v poľských lodeniach pokračovali a trvali až 16 mesiacov. Odborové hnutie, ktoré z nich vzišlo sa vyhlasovalo za nezávislé a nazvalo sa Solidarność. Narástlo do masových rozmerov s delegátmi z 3500 fabrík, počítajúc si 10 miliónov členov. Sústredili sa doň ašpirácie všetkých, ktorí mali dosť starej spoločnosti. Napriek tomu sa snažili držať v stanovených medziach a neohroziť vládu. To však len do chvíle, než poľský vojenský generál Jaruzelski brutálne nezasiahol voči pracujúcim a nerozbil robotnícke organizácie.

No sily, ktoré dali do pohybu tieto hnutia nezmizli. Ekonomický rast bol veľmi nízky a ruská vláda naviac chcela držať krok v zbrojení s americkou vládou Ronalda Reagana. Zdroje na chod ekonomiky chýbali. Ak režim nechcel riskovať vnútorný kolaps musel sa pustiť cestou reforiem. Generálny tajomník KSSZ Jurij Andropov sa chcel vyvarovať nebezpečenstva masových štrajkov, ktoré sa udali v Poľsku. Do popredia preto začal pretláčať Michaila Gorbačova, propagujúceho politiku „otvorenosti“. Naďalej chýbajúce zdroje však zmarili veľké očakávania a nádej na zmenu, ktoré sa do neho vkladali.

Začiatkom roka 1988 začali protesty menších štátov a národností za väčšie práva. Gorbačov ich nedokázal potlačiť ani im vyhovieť. Obrovské štrajky baníkov hrozili zastavením energetických dodávok. Ak nechcel, aby ho zmietli, bol nútený im ustupovať, čím zároveň oslaboval svoju moc. Rovnaké ústupky však už robil aj v Jaruzelski v Poľsku, či Kádárovi nasledovníci voči disidentom v Maďarsku. V septembri a októbri 1989 sa východným Nemeckom prehnala vlna demonštrácií, ktoré viedli k pádu Berlínskeho múru. V novembri v Československu po obrovských pouličných demonštráciách a hodinovom generálnom štrajku odstúpil Husák.

Nasledovalo Bulharsko. Rumunský diktátor Nicolae Ceauşescu dokonca odolával streľbou do demonštrantov, no bol zvrhnutý spontánnym povstaním v Bukurešti. Ostalo len Albánsko, ktorého režim sa zrútil v roku 1991 po generálnom štrajku. Ako dodáva historik Chris Harman, za šesť mesiacov bola prepísaná mapa polovice Európy. V Sovietskom zväze narastal rozkol vo vládnucich kruhoch a jej vláda nad spoločnosťou ostala vratká. Gorbačov sa ešte poslednýkrát pokúsil zjednať poriadok, no bol zastavený ďalším štrajkom baníkov a obrovskou demonštráciou v Moskve.

K moci sa prostredníctvom puču dostali konzervatívne sily z jeho vlády a umiestnili ho do domáceho väzenia. Ako píše Harman, zvolili stratégiu „pasívnej revolúcie“, opísanú talianským marxistom Antoniom Gramscim. Spojac sa so skupinami disidentských intelektuálov uplatnili limitované reformy, aby sa vyhli skutočnej revolúcii. V tomto prípade to znamenalo otvorenie sa svetovému trhu, zanechanie modelu príkazovej ekonomiky, usporiadanie parlamentných volieb a upriamenie dôrazu na nacionalizmus.

Staré mediálne kanály a bývalí disidenti jednohlasne hlásali myšlienky prepojenosti trhu a demokracie, ktoré mali naplniť ich ašpirácie. Tvrdiť opak bolo v danej dobe obtiažne. Bez masových demokratických organizácií nedokázali pracujúci tomuto tlaku čeliť. Sľubovaný „ekonomický zázrak“ sa nekonal. Desať rokov po zmene režimu bolo Česko, Slovensko a Maďarsko ešte o čosi chudobnejšie ako predtým. Tovarov na regáloch obchodov bolo viac, avšak menej ľudí bolo schopných si ich kúpiť.

Ekonomika Ruska poklesla o 40 percent. Baníkom a oceliarom neboli celé mesiace vyplatené mzdy, zdravotníctvo skolabovalo, rozšírila sa tubera a klesol vek dožitia. V Bulharsku, Rumunsku a Albánsku boli podmienky podobne zlé. Na území bývalého východného Nemecka bola viac ako 20-percentná nezamestnanosť. Najhoršie dopadla Juhoslávia. MMF na ňu uvrhol program splácania dlhu, ktorý znížil životný štandard obyvateľstva o polovicu a vytvoril vysokú mieru nezamestnanosti. Snaha ľudí udržať si svoje postavenie viedla k poštvaniu národnostných skupín voči sebe a sérii krvavých občianskych vojen.

Problémy medzivojnového obdobia, o ktorých sa v 60. rokoch myslelo, že boli vyriešené, boli znova tu. So zmenou režimov v roku 1989 sa vrátili prehlbujúce sa krízy, nekončiaca ekonomická neistota a politická polarizácia. Ohlásenie konca dejín bolo predčasné. Boj za slobodu sa neskončil.

Peter Takáč