Humanitárna pomoc nestačí

Taras Bilous, Ivo Georgiev | commons.com.ua

Vojna vstupuje do svojho piateho mesiaca a každý deň stojí stovky životov, zatiaľ čo jej bezprostredný koniec je v nedohľadne. Ivo Georgiev z Kyjevskej kancelárie Nadácie Rosy Luxemburgovej si chcel spraviť svoj obraz o tom, čo sa udialo od zverejnenia listu západnej ľavici, a tak sa stretol s jeho autorom, Tarasom Bilousom, aby prediskutovali vojnu, debatu o dodávkach zbraní a či si myslí, že Ukrajina vyjde z vojny zjednotená alebo ešte viac rozdelená.

Váš „List západnej ľavici“ vyvolal dôležitú diskusiu. Vyzvali ste západoeurópsku ľavicu, aby prehodnotila svoje stanoviská a prestala obviňovať z ruskej agresie NATO. Aké boli odozvy?

Veľa ľudí mi napísalo. Poďakovali mi za môj list a vyjadrili solidaritu. Bol preložený do mnohých jazykov, dokonca aj do čínštiny, čo ma prekvapilo. Stále však nechápem, čo to znamená pre moju budúcu činnosť či budúcnosť nášho časopisu. Budem to reflektovať po vojne, teraz čelíme naliehavejším problémom. Vstúpil som do jednotiek územnej obrany a na prácu redaktora Commons alebo na svojich textoch mám veľmi málo času.

Mnoho ľudí v Nemecku čítalo rozhovory alebo texty redaktorov Commons. Píše sa v nich, že západoeurópska ľavica nesprávne pochopila a podcenila ruské neoimperialistické zámery a v niektorých prípadoch dokonca opakovala ruskú propagandu na ospravedlnenie invázie. Vaša kritika vyvolala diskusiu o nemeckej ľavici. Jedným z opakujúcich sa názorov v diskusii je, že je lepšie nediskutovať o tom, či sú hodnotenia ruskej agresie správne alebo nesprávne kvôli zlému načasovaniu – tieto kritické poznámky by údajne mohli oslabiť medzinárodnú ľavicu. Aká je vaša reakcia na toto?

Chápem, že vojna rozdeľuje ľavicu a môže ju oslabiť. Ukrajinská ľavica to zažila v roku 2014. Nekritické debaty však ľavicu ešte viac oslabujú a nesprávny postoj k vojne diskredituje socialistické hnutie. Dobrými príkladmi sú vyhlásenia Medzinárodného výboru Demokratických socialistov Ameriky a britská kampaň Stop the War. Len zdiskreditujú ľavicu.

Ešte pred našimi publikáciami kritizujúcimi západnú ľavicu hlavné západné médiá ostro kritizovali takéto vyhlásenia a použili ich na útoky na všetkých antikapitalistických ľavičiarov. Toto sa dalo čakať. Je naivné dúfať, že ľavica urobí hlúpe vyhlásenia a naši triedni nepriatelia to nevyužijú.

Nemám čas sledovať diskusie medzi medzinárodnou ľavicou a nepoznám situáciu v rôznych krajinách. Žiaľ, situáciu v Spojených štátoch poznám lepšie ako v západnej Európe. V prvých dňoch vojny som videl, že ľavica väčšinou reagovala na vojnu tým, že zaujala obranný postoj a snažila sa ospravedlniť kempistov. Príkladom je článok Davida Brodera, ktorý ovplyvnil moje rozhodnutie napísať „List západnej ľavici“. Takýto postoj je nesprávny. Prispeje to len k marginalizácii radikálnej ľavice. Kritika pokrytectva západných elít je nepresvedčivá, ak jej autor obhajuje zjavne chybnú politiku.

Ako som napísal, musíme sa dištancovať od „antiimperializmu idiotov“ a byť úprimní o svojich chybách. Dobrým príkladom takejto poctivosti je článok od Daniela Marweckého a autorovi som zaň úprimne vďačný.

Zároveň chápem, že diskusie o sporných otázkach si vyžadujú príliš veľa času. Som si dobre vedomý toho, že prílišná kontroverzia môže vyvolať konflikty v rámci ľavice a oslabiť ju. Konkrétne odpovede na to, ako vyvážiť potrebu reagovať na vojnu a obmedziť tieto konflikty, závisia od konkrétnych okolností.

Ako reagovala ukrajinská ľavica na vojnu v Donbase v roku 2014 a neskôr?

V roku 2014 som ešte nebol ľavičiar, len človek zmietaný vnútornými konfliktmi kvôli vojne na Donbase. Veľmi ma zaujali debaty ukrajinskej ľavice. Tieto debaty zohrali úlohu v tom, že som sa stal ľavičiarom.

Skúsenosti ukrajinskej ľavice zároveň ukazujú, že pri zapájaní sa do sporov je dôležité snažiť sa zostať v určitých medziach. Keď vo vašej krajine zúri vojna, všetko to komplikuje. Vyhrotená polemika tak, žiaľ, zohrala svoju úlohu aj pri úpadku ukrajinskej ľavice. Dnes je jasné, že niektoré roztržky, ktoré vtedy nastali, boli na škodu, že by bolo lepšie pokračovať v dialógu s niektorými oponentmi a že s ostatnými bolo potrebné sa rozísť. Najmä s tými, ktorí teraz otvorene podporujú Putina alebo popierajú masaker v Buči či aktívne šíria ruskú propagandu.

Po chybách a rozkoloch v rokoch 2014 – 2015 sa významná časť ukrajinskej ľavice (najmä tých, ktorých pozícia sa výrazne líšila od mainstreamovej) vyhýbala rozhovorom o vojne. Ak v týchto diskusiách pokračovali, pokúšali sa o to v súkromí a hľadali formát, ktorý by skôr uľahčil dialóg než zintenzívnil konflikt.

Týkalo sa to najmä organizácie Sociálne hnutie, do ktorej patrím. Dokonca aj jeden z našich aktivistov, ktorý v roku 2014 krátko bojoval v ukrajinskom dobrovoľníckom prápore, často opakoval „nežeňte sa do hádok o veciach, ktoré sú mimo nášho vplyvu“. Tí, pre ktorých bol Donbas osobne dôležitou témou, vrátane mňa, sa touto otázkou zaoberali mimo aktivít organizácie. Keď sa ukázalo, že existuje veľké riziko novej vojny, museli sme zásadne zmeniť našu politiku. Keď som inicioval protivojnovú výzvu, musel som prekonať odpor niektorých našich aktivistov, ktorí verili, že najlepšie je vyhnúť sa tejto téme.

Aj v redakcii časopisu Commons sme k tejto téme pristupovali veľmi opatrne. Dávali sme pozor na každé slovo a upravovali naše materiály, aby sme sa vyhli akýmkoľvek nesprávnym interpretáciám. Mohli sme si dovoliť znížiť požiadavky na texty na iné témy, ale keď sme publikovali o vojne, boli to len naozaj dobré texty. Ak neboli dosť dobré, nezverejnili sme ich.

Takáto opatrnosť nám pomohla zotaviť sa z ťažkého obdobia rokov 2014–2015, no neochránila nás pred všetkými chybami. Najmä teraz je jasné, že sme podcenili hrozbu, ktorú predstavuje Rusko, a nevenovali sme dostatočnú pozornosť ruskému imperializmu. Tiež som sa mýlil. Kedysi sme sa na všetkých postsovietskych politikov pozerali ako na cynikov, ktorých zaujíma iba moc a vlastné obohatenie. Teraz je zrejmé, že toto vnímanie je nesprávne.

To, čo som povedal o Sociálnom hnutí a portáli Commons, boli pravdivé o časoch „polo zmrazeného“ konfliktu. Teraz sú podmienky úplne iné a medzinárodná ľavica nemôže mlčať. Diskusia o minulých chybách je menej dôležitá ako prehodnotenie politiky a podpora boja ukrajinského ľudu za slobodu. Nie sme len obeťami, ale máme aj svoj pohľad na budúcnosť našej krajiny a sme pripravení za ňu bojovať.

Rada pre národnú bezpečnosť a obranu a prezident Zelenskyj nedávno zakázali 11 politických strán obvinených z väzieb na Rusko. Tento zákaz je možný za stanného práva, ale pomôže tento krok v súčasnej situácii? Vidíme napríklad, že časť Opozičnej platformy za život (OPL), ktorá je zastúpená v parlamente, sa aktívne zapája do obrany krajiny a bojuje bok po boku s „proukrajinskými“ silami.

Zo zakázaných strán mala v parlamente frakciu iba OPL. Strana združuje dva oligarchické klany: skupinu okolo [Jurija] Bojka a [Serhija] Ľovočkina, ktorú ukrajinskí novinári často nazývajú „plynový klan“ pre význam produkcie plynu a obchodu s ním pre ich biznis, a skupinu okolo [Viktora] Medvedčuka, ktorý je blízkym priateľom Putina. Jeden z členov druhej skupiny, Iľja Kyva, ktorý bol vylúčený z parlamentu krátko po eskalácii vojny, nedávno vyzval Kremeľ na jadrový úder proti Ukrajine.

Po ruskej invázii sa spojenie s Medvedčukom stalo toxickým pre skupinu Bojko-Ľovočkin. Podľa Ukrajinskej pravdy lídri skupiny hľadali spôsoby, ako tento problém vyriešiť, a tak boli so zákazom strany dokonca spokojní. Otvorila sa tým možnosť založenia novej strany, ako sa to stalo v roku 2014 po rozpade Strany regiónov.

Ostatné zakázané strany nemali na Ukrajine významný vplyv – niektoré mali len niekoľko desiatok členov. Šesť zo zakázaných strán sa vyhlasovalo za ľavičiarov, ale v skutočnosti to znamenalo, že využívali nostalgiu za Sovietskym zväzom na svoje ciele. Niektorí z nich boli značne konzervatívni alebo dokonca otvorene rasisti. Napríklad Progresívna socialistická strana Ukrajiny Natalie Vitrenko začiatkom roku 2000 úzko spolupracovala s Eurázijským zväzom mládeže napojeným na neofašistického ideológa Aleksandra Dugina.

Napriek tomu je zákaz nezmyselným a kontraproduktívnym krokom, ktorý predstavuje ďalšie hrozby do budúcnosti. Ohrozil jednotu medzi ľuďmi, ktorá sa objavila v prvých dňoch vojny - našťastie, pokiaľ viem, jej účinok nebol príliš významný. Dôležitejšie je, že poskytuje dodatočné argumenty pre ruskú propagandu a podkopáva medzinárodnú solidaritu s ukrajinským ľudom.

Rozdiel medzi „proukrajinskými“ a „proruskými“ politickými silami zohral v ukrajinskej politike za posledných osem rokov významnú úlohu. Dnes sa zdá, že toto rozlíšenie stratilo svoj význam v dôsledku vojny a neuveriteľných ťažkostí, ktorým krajina čelí. Ako sa mení ukrajinská spoločnosť? Došlo k väčšej solidarite, vôli zjednotiť sa tvárou v tvár hrozbe okupácie a k väčšej spolupráci medzi rôznymi stranami a hnutiami? Rastú protiruské nálady?

Samozrejme, protiruské nálady rastú a zostanú silné aj dlho po skončení vojny. Za súčasných okolností je to pochopiteľné. Solidarita je určite silnejšia – mnohé staré konflikty sa stali irelevantnými.

Budúce zmeny v spoločnosti však silne závisia od spôsobu, akým sa budú vyvíjať vojnové aktivity. Ak bude v priebehu rokovaní Ukrajina nútená prijať bolestivé kompromisy, začne sa hľadanie obetných baránkov a revanšistické nálady budú na vzostupe. Ak však Ukrajina zvíťazí, spoločné víťazstvo bude schopné prekonať staré rozpory v spoločnosti a urobiť politické diskusie v krajine otvorenejšie.

Čo môžu urobiť občania Nemecka a západnej Európy, aby pomohli Ukrajine a najmä ukrajinskej ľavici?

Západná ľavica môže finančne podporovať ukrajinskú ľavicu, zbierať humanitárnu pomoc pre Ukrajinu a podporovať ukrajinských utečencov. To už mnohí európski ľavičiari robia. Toto však nestačí. Medzinárodná ľavica musí podporovať boj ukrajinského ľudu aspoň svojimi textami a ešte lepšie podporovať dodávky zbraní Ukrajine.

Mnohí ľavičiari naďalej opakujú dogmu, že dodávky zbraní predĺžia vojnu a povedú k nárastu obetí, no jasne vidíme, že to tak nie je. Medzinárodná ľavica si musí uvedomiť, čo stojí za ruskou okupáciou. Čím viac území ruská armáda obsadí, tým viac civilistov bude prenasledovaných a zavraždených. Čím viac rakiet naša protivzdušná obrana zloží, tým menej z nich dosiahne svoje ciele a zabije menej ľudí.

Ak si niekto myslí, že zastavenie dodávok zbraní spôsobí kapituláciu Ukrajiny, mýli sa. Veľká časť ukrajinskej spoločnosti nebude akceptovať kapituláciu. Ak tak ukrajinské úrady urobia, budú zvrhnuté a Ukrajinu uvrhnú do ešte väčšieho chaosu. Netreba zabúdať ani na skúsenosť Írska, kde v občianskej vojne po podpísaní mierovej zmluvy s Britániou zahynulo viac ľudí ako vo vojne za nezávislosť. Nechcem, aby sa to stalo na Ukrajine.

Je otrasné, že niektorí západní ľavičiari vyzývajú Ukrajincov, aby sa vzdali a prestali odolávať imperialistickej agresii. O tom, kedy zastaviť odpor a aké kompromisy urobiť, nerozhoduje Západ, ale Ukrajinci. Toto by malo byť naše rozhodnutie.

Rozumiem obavám, že sa zbrane môžu dostať do nesprávnych rúk, ale z mojej skúsenosti tu teraz ukrajinský štát kontroluje situáciu oveľa lepšie ako v roku 2014. V prvých dňoch vojny, keď bola budúcnosť úplne neistá, v niektorých mestách dostali pušky takmer všetci, ktorí sa dobrovoľne pripojili k obrane. Štát však získal kontrolu pomerne rýchlo. Okrem toho systémy protivzdušnej obrany, ktoré v dnešnej dobe zúfalo potrebujeme, majú v porovnaní so zbraňami menšiu pravdepodobnosť, že skončia na čiernom trhu.

Rád by som odkázal západnej ľavici, že ak vás naše slová nepresvedčia, potom počúvajte ruskú protivojnovú ľavicu, ktorá podporuje poskytovanie zbraní Ukrajine. Navyše si všimnite, čo hovoria ruskí ľavicoví intelektuáli Greg Yudin a Iľja Budraitskis o fašizme Putinovho režimu.

Západná ľavica čiastočne tvrdí, že vojna na Ukrajine je v záujme NATO: oslabuje Rusko, takže by sme sa mali postaviť proti dodávkam zbraní. Aký postoj by mala podľa vás v tomto medziimperialistickom konflikte zaujať ľavica?

Myslím si, že logika, že ak sme proti NATO, nemôžeme podporovať dodávky zbraní, je chybná. Dôležitejšie je posúdiť potenciálne dôsledky rôznych scenárov ukončenia tejto vojny.

Ak Rusko vyhrá, posilní to medziimperialistickú rivalitu a následne zintenzívni preteky v zbrojení. Je ťažké odolať militarizácii zoči-voči reálnej hrozbe z Ruska, vieme to z našich skúseností z posledných ôsmich rokov na Ukrajine. Namiesto toho, ak Ukrajina vyhrá, bude ľahšie odolať militarizácii a budú lepšie podmienky pre politiku zameranú na globálne jadrové odzbrojenie. Veď víťazstvo Ukrajiny aj s pomocou západných zbraní ukáže, že ruská armáda nie je taká všemocná a že nutne potrebujeme všeobecné a úplné odzbrojenie.

Pokiaľ viem, mnohí západní ľavičiari stále vidia svoju úlohu ako kritikov konfrontácie medzi Západom a Ruskom, myslia si v termínoch „deeskalácie“. Po invázii to však už nie je aktuálne.

V súčasnej situácii sa záujmy medzinárodného socialistického hnutia a západných vlád sčasti prekrývajú, ako tomu bolo aj počas 2. svetovej vojny. Samozrejme, každá situácia je jedinečná a Putinovo Rusko nie je Tretia ríša. Zároveň je zrejmé, že toto prekrývanie záujmov je len čiastočné. Napríklad medzinárodná ľavica nemá záujem posilniť Spojené štáty. Nemali by sme zabúdať ani na to, že Putinov režim je teraz menším partnerom Číny. Aj keď jednoznačne odsudzujeme ruskú vojnu proti Ukrajine a požadujeme dodávky zbraní, v konflikte medzi Spojenými štátmi a Čínou musíme konať podľa logiky deeskalácie.

Hlavná vec je, že hoci je porážka Ruska momentálne v záujme západných vlád aj socialistického hnutia, máme rozdielne pohľady na to, kto by mal niesť náklady za vojnu. Západné vlády sa stále snažia bojovať a zároveň minimalizovať straty pre západných kapitalistov. Ľavica musí požadovať, aby za ekonomické straty zaplatili v prvom rade kapitalisti, nie robotnícka trieda.

Medzinárodná ľavica sa musí pokúsiť využiť súčasnú situáciu na presadzovanie správnej politiky. Dobrým príkladom je návrh tímu Thomasa Pikettyho sankcionovať bohatých ruských štátnych príslušníkov a zriadiť Európsky register aktív.

Nie som však ekonóm, takže v oblasti hospodárskej politiky nemôžem veľmi radiť. Som historik, pričom životné okolnosti ma prinútili zaujímať sa o vojnu a globálnu bezpečnosť. Opakovane som písal o potrebe reformovať OSN a zvýšiť jej úlohu pri riešení ozbrojených konfliktov. Mám malú nádej, že OSN bude mať významný vplyv na situáciu na Ukrajine, ale myslím si, že vojnu na Ukrajine možno využiť na demokratizáciu OSN a posilnenie jej budúcej úlohy pri mierovom riešení konfliktov.

Prvým krokom týmto smerom by mohlo byť zavedenie mierových síl OSN na ochranu jadrových elektrární a humanitárnych koridorov, aj keď sú v rozpore s postojom Ruska. Medzinárodní ľavičiari by tiež mohli podporiť myšlienku zriadenia medzinárodného tribunálu na vyšetrovanie ruských vojnových zločinov. Nie je isté, či USA a Veľká Británia schvália takýto projekt, pretože by sa mohol stať vzorom pre povedzme vojnový tribunál v Iraku.

Navyše, ľavičiari na celom svete musia podporovať sýrsku opozíciu, ktorá požaduje, aby sýrsky problém neriešila Bezpečnostná rada OSN, ale Valné zhromaždenie OSN, podľa rezolúcie „Jednotne za mier“. Po začiatku ruskej invázie bola táto rezolúcia použitá po prvý raz za 40 rokov, aby sa na jedenástom mimoriadnom mimoriadnom zasadnutí zvážila situácia na Ukrajine. Táto prax podkopáva privilegované postavenie všetkých stálych členov Bezpečnostnej rady OSN, vrátane USA, Spojeného kráľovstva a Francúzska, a preto sú proti. Zníženie úlohy Bezpečnostnej rady a zvýšenie úlohy Valného zhromaždenia je však presne to, o čo sa ľavica musí snažiť.

To by bola odpoveď na problém medziimperiálnej rivality. Ľavica nesmie podporovať posilňovanie akéhokoľvek imperializmu, akým je Čína alebo Západ. Musíme bojovať za posilnenie vplyvu malých a chudobných štátov. OSN by sa mohla stať vhodným nástrojom na dosiahnutie tohto cieľa a africké krajiny to už dlho požadujú.

Čo sa bude diať na Ukrajine po vojne? Viete si predstaviť, že po vojne budú mať otázky sociálnej spravodlivosti a sociálneho štátu väčšiu úlohu ako predtým?

Žiaľ, sociálna spravodlivosť počas vojny ustúpila do úzadia. Okrem toho, ako dokázali obmedzenia pracovných a zamestnaneckých práv zavedené 15. marca 2022, ukrajinská vláda sa naďalej riadi neoliberálnymi dogmami, aj keď v čase vojny nepomáhajú. Napriek tomu je po vojne šanca na zlepšenie situácie. Bude to závisieť od mnohých faktorov a v prvom rade od výsledku vojny.

Po roku 2014 vyvolala porážka vo vojne na Donbase v politicky aktívnej časti ukrajinskej spoločnosti trpké a revanšistické nálady. Dlhotrvajúci polozamrznutý konflikt zároveň spôsobil vojnovú únavu politicky pasívnej časti spoločnosti a zvýšil jej atomizáciu a odcudzenie od politiky. To bol jeden z predpokladov pre Zelenského fenomenálny vzostup v roku 2019.

Ak sa táto vojna skončí bolestivým kompromisom, s najväčšou pravdepodobnosťou budú jej dôsledky podobné. Ak sa to skončí víťazstvom Ukrajiny, bude šanca na určité zlepšenie. História pozná príklady vojen, ktoré spôsobili obrat k sociálne zodpovednejšej politike. To platilo najmä v prípadoch „ľudovej vojny“ a súčasná vojna na Ukrajine je tohto druhu. Mobilizované masy sa učia bojovať a keď sa vrátia domov, budú očakávať a žiadať lepší život.

Navyše, posledný rok na Ukrajine sa niesol v znamení „deoligarchizačnej“ kampane. Minulú jeseň eskaloval konflikt medzi Zelenským a najbohatším ukrajinským oligarchom Achmetovom a viedol k zvýšeniu daní pre Achmetovove spoločnosti. Na pokraji vojny ukrajinské médiá aktívne diskutovali o úteku oligarchov z Ukrajiny. To zvýšilo triednu nenávisť voči nim.

Nevieme, čo bude nasledovať — bude to závisieť od mnohých faktorov. Politika európskej ľavice je jedným z nich. V roku 2014 neadekvátna reakcia veľkej časti západnej ľavice na vojnu v Donbase zdiskreditovala ľavicu na Ukrajine. Ak medzinárodná ľavica prispeje k víťazstvu Ukrajiny, zmení to situáciu.

Ako sme uviedli v protivojnovom vyhlásení Sociálneho hnutia z januára tohto roku, „budúcnosť socialistického hnutia na Ukrajine závisí od medzinárodnej solidarity“. V konečnom dôsledku môže budúcnosť globálneho socialistického hnutia závisieť aj od toho, aká veľká časť medzinárodnej ľavice zaujme správny postoj a podporí ukrajinský odpor.

22 jún 2022

https://commons.com.ua/en/humanitarian-aid-not-enough-d/