Hovoriť o moci na rovinu
Boj neprebieha iba o pravdu, ale aj o to, či môže byť pravda vôbec vynesená na povrch.
Je priebiehajúca vojna u našich východných susedov len stretom dvoch veľmocí, medzi ktorými sa ocitla Ukrajina a jej obyvateľstvo? Takýto názor, z ktorého vyplýva, že do nej nemáme zasahovať, zastávajú i viacerí ľavicoví intelektuáli.
Indický historik Vijay Prashad tvrdí, že konfrontácia je súčasťou ambície USA udržať na uzde svojich svetových rivalov. Po období jednoznačnej prevahy Spojených štátov amerických na medzinárodnom poli narazil unipolárny systém na svoje limity. Vplyv Ruska a Číny vzrástol. Číny prostredníctvom výrazného rastu HDP a projektu Novej hodvábnej cesty a Ruska vďaka otvoreným zásahom mimo svojich hraníc v 2014 na Kryme a v 2015 v Sýrii.
Zo strany USA preto existuje snaha oslabiť ich, o čom otvorene hovoria aj jeho politickí predstavitelia. Boj na Ukrajine je v tomto zmysle tiež bojom o Európu, resp. o to, či sa prostredníctvom NATO nechá stiahnuť na stranu Spojených štátov, alebo sa integruje v rámci Euroázijského bloku. Má ísť o voľbu medzi doterajším anglo-americkým projektom a euro-ázijskou integráciou, ktorá bude údajne rešpektovať suverenitu národov a regiónov.
Tento scenár sprevádza pozitívna vízia multipolárneho sveta. Svet s viacerými centrami má vytvoriť priestor pre slobodu a rozhodovanie sa krajín, kam sa chcú pridať. Či k čínskej Novej hodvábnej ceste alebo západnému Medzinárodnému menovému fondu; či k zemiam globálneho Severu G7 – krajín s belošskou majoritou, alebo zemiam BRICS, multietnickému združeniu, pozývajúcemu do svojich radov ďalšie krajiny globálneho Juhu.
Zabrániť prechodu svetovej politiky k multipolarite malo aj východoeurópske rozširovanie NATO, cez ktoré USA premietajú svoju moc do Európy, a ktoré si vyžiadalo reakciu Ruska. Súčasťou brzdenia prebiehajúceho procesu má byť aj posilňovanie vzťahov s ázijsko-tichomorskými krajinami (Austrália, Japonsko, Nový Zéland, Južná Kórea), ktoré sa nedávno po prvýkrát zúčastnili summitu NATO, vedúce k obkľučovaniu Ruska a Číny.
Krajiny globálneho Juhu zatiaľ vítajú nástup multipolarity. Spojené štáty americké dlho zastávali pozíciu rovnejšieho medzi rovnými, a pri posudzovaní ich prehreškov pre ne platil celkom iný meter ako pre ostatných. Zbombardovanie civilného úkrytu USA počas prvej vojny v Zálive, ktoré stálo život 1500 ľudí, nebolo vnímané ako vojnový zločin tak, ako ruské bombardovanie nemocnice v Mariupole. Ani bezohľadné bombardovanie Líbye či Iraku sa neoznačilo slovným spojením „vojnové zločiny“.
Obete vojen sú takisto vnímané podľa toho, o akého agresora ide. 600 000 obetiam irackej vojny ani miliónom Líbyjčanov utekajúcim z domova alebo potrebujúcim humanitárnu pomoc sa nedostalo toľkej pozornosti a súcitu ako obetiam a utečencom súčasnej vojny na Ukrajine. Západná verejnosť spoznala farby ukrajinskej zástavy, ktorú vystavuje v solidarite s jej utrpením, no nerobí tak so zástavami Iraku, Líbye či Afganistanu, kde 20 rokov trvajúca vojna nad terorizmom nepriniesla okrem bolesti žiaden výsledok, a nevie ani ako vyzerajú.
Kritika Prashada a ďalších v podstate opakuje to, čo Marx nazval „hlboké pokrytectvo buržoáznej civilizácie a od nej neoddeliteľné barbarstvo, ktoré vidíme úplne obnažené, len čo odvrátime zrak od ich domoviny...“ Podľa tejto optiky by sme sa mali pozerať na politiku bez ilúzii a priznať, že aj ne-západné štáty majú svoje záujmy, ktoré treba rešpektovať alebo sa zamerať na horší imperializmus Západu. Navrhuje nevšímať si reči o ľudských právach a demokracii, ale vidieť za nimi nemilosrdné a jednostranné koristnícke záujmy.
Hoci sa môže zdať, že záujmy ostávajú rovnaké bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú ospravedlňované vznešenými princípmi, rozdiel je zásadný. Demokracia môže byť zneužívaná ako zásterka na presadzovanie nadvlády nad inými krajinami, no ak ju odstránime nedostaneme pravdu, ale prídeme o všetko. Pokiaľ nebudeme trvať na týchto zásadách (napriek tomu, že dochádza k ich porušovaniu), pripravíme sa o zásadný argument na vypočutie a presadzovanie hlasu širokých más.
Všetkým komentátorom, ktorí sa v politike sústreďujú len na záujmy jednotlivých aktérov uniká rámec, v ktorom sa tieto záujmy môžu presadzovať. Práve kvôli deklarovaným slobodám majú USA také nepríjemnosti s odhaleniami Wikileaks a Julianom Assangeom - sú totiž nútené držať sa Západom presadzovaných zásad slobody slova a médií. V krajinách neuznávajúcich demokratické hodnoty by sa tieto informácie k verejnosti nedostali. Boj teda neprebieha iba o pravdu, ale predovšetkým o to, či môže byť pravda vôbec vynesená na povrch.
Hrubí kritici pokrytectva Západu prehliadajú rozdiel medzi demokratickým a autoritárskym kapitalizmom. Dospievajú tak do situácie, kedy sa disident Chomsky zhoduje so svojim najväčším oponentom Kissingerom v mocenských ústupkoch Rusku. Takýto postoj vysiela všetkým veľmociam signál, že v prípade potreby môžu svoje záujmy presadzovať aj silou. Stáť na strane princípov neznamená vrátiť k beztrestnosti USA a NATO za zločiny, ktoré páchajú, ale k rovnakej zodpovednosti pred zákonom a medzinárodným právom, akú musia prijímať menšie krajiny.
Peter Takáč