Ako skončí ruská vojna na Ukrajine?

Étienne Balibar, Silvia Federici, Michael Löwy | Jacobin

Vojna na Ukrajine trvá už štvrtý mesiac a jej koniec je v nedohľadne. V tejto rozsiahlej diskusii Silvia Federici, Michael Löwy a Étienne Balibar diskutujú o vojne a o tom, čo by bolo potrebné na jej ukončenie.

MARCELLO MUSTO: Ruská invázia na Ukrajinu vrátila do Európy brutalitu vojny a postavila svet pred dilemu, ako reagovať na útok na ukrajinskú suverenitu.

MICHAEL LÖWY: Pokiaľ chcel [Vladimir] Putin chrániť rusky hovoriace menšiny v Doneckej oblasti, jeho politika mala určitú racionalitu. To isté možno povedať o jeho nesúhlase s rozširovaním NATO vo východnej Európe. Táto brutálna invázia na Ukrajinu sprevádzaná sériou bombových útokov na mestá s tisíckami civilných obetí, medzi ktorými sú starší ľudia a deti, však nemá žiadne opodstatnenie.

ÉTIENNE BALIBAR: Vojna, ktorá sa odohráva pred našimi očami je „totálna“. Je to ničivá a hrozná vojna, ktorú vedie armáda silnejšej susednej krajiny, ktorej vláda ju chce zapojiť do svojho imperialistického dobrodružstva bez možnosti návratu. Naliehavým, bezprostredným imperatívom je, aby odpor Ukrajincov vydržal, a preto by mal byť a cítil sa naozaj podporovaný činmi a nielen pocitmi. Akými činmi? Tu začína taktická debata, a výpočet toho, akú efektivitu a riziká prináša „defenzíva“ a „ofenzíva“. Každopádne, postoj „počkáme a uvidíme“ neprichádza do úvahy.

MARCELLO MUSTO: Popri oprávnenom ukrajinskom odpore je tu rovnako dôležitá otázka, ako sa môže Európa vyhnúť tomu, aby bola vnímaná ako vojenský aktér, a namiesto toho v maximálnej možnej miere prispela k diplomatickej iniciatíve na ukončenie ozbrojeného konfliktu. Z toho vyplýva požiadavka významnej časti verejnej mienky – napriek bojovnej rétorike posledných troch mesiacov –, aby sa Európa na vojne nepodieľala.

Prvým bodom je zamedziť ešte väčšiemu utrpeniu obyvateľstva. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že národ, ktorý je už teraz mučený ruskou armádou, sa premení na ozbrojený tábor, ktorý dostáva zbrane od NATO a vedie dlhú vojnu v mene niektorých skupín vo Washingtone, ktoré dúfajú v trvalé oslabenie Ruska a väčšiu ekonomickú a vojenskú závislosť Európy od USA. Ak by sa tak stalo, konflikt by presiahol rozmer plnej a legitímnej obrany ukrajinskej suverenity.

Tí, ktorí od začiatku odsudzovali nebezpečne sa roztáčajúcu špirálu vojny, ktorá by nasledovala po dodávaní ťažkých zbraní na Ukrajinu, si istotne sú vedomí každodenného násilia, ktoré sa tam deje, a nechcú ponechať obyvateľstvo napospas vojenskej sile Ruska. „Nezapájanie sa“ neznamená neutralitu alebo udržiavanie si odstupu, ako to vykresľovali rozličné účelové karikatúry. Nie je to otázka abstraktného pacifizmu ako princípu, ale skôr konkrétnej diplomatickej alternatívy. To znamená starostlivo zvážiť akúkoľvek akciu alebo vyhlásenie podľa toho, či sa približuje kľúčovému cieľu v súčasnej situácii: teda započatiu dôveryhodných rokovaní na obnovenie mieru.

SILVIA FEDERICI: O tom niet pochýb. Ruskú vojnu proti Ukrajine je nutné odsúdiť. Nič nemôže ospravedlniť ničenie miest, zabíjanie nevinných ľudí, hrôzu, v ktorej sú tisíce ľudí nútené žiť. Pri tomto akte agresie sa porušilo oveľa viac než len suverenita. Súhlasím však, musíme tiež odsúdiť mnohé manévre, ktorými USA a NATO prispeli k rozdúchaniu tejto vojny, a rozhodnutie USA a EÚ poslať na Ukrajinu zbrane, ktoré vojnu predĺži na neurčito. Posielanie zbraní je obzvlášť problematické vzhľadom na to, že ruská invázia by mohla byť zastavená, keby USA dali Rusku záruku, že NATO sa nebude rozširovať k jeho hraniciam.

MARCELLO MUSTO: Od začiatku vojny bol jedným z hlavných bodov diskusie typ pomoci, ktorá sa má poskytnúť Ukrajincom na obranu pred ruskou agresiou, ale bez vytvorenia podmienok, ktoré by viedli k ešte väčšiemu zničeniu Ukrajiny a k rozšíreniu konfliktu na medzinárodnú úroveň. Medzi sporné otázky v posledných mesiacoch patrila žiadosť [Volodymyra] Zelenského na vytvorenie bezletovej zóny nad Ukrajinou, rozsah ekonomických sankcií, ktoré majú byť uvalené na Rusko, a čo je dôležitejšie, adekvátnosť posielania zbraní ukrajinskej vláde. Aké rozhodnutia je podľa vás potrebné prijať, aby sme zaistili čo najmenší počet obetí na Ukrajine a zabránili ďalšej eskalácii?

MICHAEL LÖWY: Súčasnú Ukrajinu by bolo možné kritizovať za mnohé veci: nedostatok demokracie, útlak rusky hovoriacej menšiny, „okcidentalizmus“ [stereotypizácia Západu] a mnohé ďalšie. Ale nemožno uprieť ukrajinskému ľudu právo brániť sa proti ruskej invázii na ich územie a brutálnemu a zločineckému pohŕdaniu právom národov na sebaurčenie.

ÉTIENNE BALIBAR: Povedal by som, že vojna Ukrajincov proti ruskej invázii je „spravodlivou vojnou“ v silnom zmysle slova. Som si dobre vedomý toho, že ide o spornú kategóriu a že jej dlhá história na Západe bola plná manipulácií a pokrytectva či katastrofálnych ilúzií, ale nevidím iný vhodnejší termín.

Preto si ho osvojujem, pričom dodávam, že „spravodlivá“ vojna je vojna, v ktorej nestačí uznať legitimitu tých, ktorí sa bránia proti agresii – kritérium medzinárodného práva –, ale kde je potrebné pridať sa na ich stranu. A že je to vojna, kde ani tí, ako som ja, pre ktorých je všetka vojna – alebo celá vojna dnes, v súčasnom stave sveta – neprijateľná alebo katastrofálna, nemôžu ostať pasívni. Pretože dôsledky toho by boli ešte horšie. Necítim preto žiaden entuziazmus, ale volím stranu: proti Putinovi.

MARCELLO MUSTO: Rozumiem podstate týchto postrehov, ale viac by som sa sústredil na potrebu odvrátiť možnosť rozšírenia sa požiaru, a teda na naliehavú potrebu dosiahnuť mierovú dohodu. Čím dlhšie to trvá, tým väčšie sú riziká ďalšieho rozšírenia vojny. Nerozmýšľame nad tým, že by sme sa voči tomu obrátili chrbtom a ignorovali to, čo sa deje na Ukrajine. Ale musíme si uvedomiť, že keďže je do toho zapojená jadrová veľmoc ako Rusko, pričom tu nie je aktívne žiadne veľké mierové hnutie, je iluzórne myslieť si, že vojnu proti Putinovi možno „vyhrať“.

ÉTIENNE BALIBAR: Veľmi sa obávam vojenskej – vrátane jadrovej – eskalácie. Je to desivé a očividne nie celkom vylúčené. Ale pacifizmus neprichádza do úvahy. Bezprostrednou nutnosťou je pomôcť Ukrajincom vzdorovať. Nezačnime sa opäť hrať na „nezasahovanie“. EÚ je už aj tak zapojená do vojny. Aj keď neposiela jednotky, dodáva zbrane – a myslím si, že je to správne. To je forma intervencie.

MARCELLO MUSTO: Bidenova administratíva schválila 9. mája zákon o pôžičke a prenájme na obranu demokracie na Ukrajine pre roku 2022: balík vojenskej a finančnej pomoci Ukrajine vo výške viac ako štyridsať miliárd dolárov. Je to obrovská suma, ku ktorej treba pripočítať pomoc z rôznych krajín EÚ, a zdá sa, že je určená na financovanie dlhotrvajúcej vojny. Sám Biden tento dojem umocnil 15. júna, keď oznámil, že USA pošlú vojenskú pomoc v hodnote ďalšej miliardy dolárov.

Stále väčšie dodávky výzbroje z USA a NATO povzbudzujú Zelenského k tomu, aby neustále odkladal tak potrebné rozhovory s ruskou vládou. Okrem toho, vzhľadom na historické precedensy zbraní, ktoré boli pôvodne poslané do aktívnych vojnových zón, no ešte dlho slúžili na iné účely, sa zdá rozumné uvažovať o tom, či tieto zásielky budú slúžiť len na vytlačenie ruských síl z ukrajinského územia.

SILVIA FEDERICI: Myslím si, že najlepším krokom by bolo, keby USA a EÚ dali Rusku záruku, že Ukrajina nevstúpi do NATO. Toto bolo sľúbené [Michailovi] Gorbačovovi v čase pádu Berlínskeho múru, hoci to nebolo napísané. Žiaľ, nie je záujem hľadať riešenie.

Mnohí predstavitelia vojenskej a politickej mocenskej štruktúry USA už roky obhajujú konfrontáciu s Ruskom a pripravujú sa na ňu. A vojna sa teraz vhodne využíva na ospravedlnenie obrovského nárastu ťažby ropy a odloženie všetkých obáv z globálneho otepľovania. Biden už ustúpil od svojho sľubu z predvolebnej kampane, že zastaví ťažobné vrty na územiach domorodých Američanov. Sme tiež svedkami presunu miliárd dolárov do amerického vojenského priemyselného komplexu, ktorý je jedným z hlavných víťazov tejto vojny. Mier nepríde s eskaláciou bojov.

MARCELLO MUSTO: Poďme diskutovať o reakciách ľavice na ruskú inváziu. Niektoré organizácie, hoci len malá menšina, urobili veľkú politickú chybu, keď odmietli jasne odsúdiť ruskú „špeciálnu vojenskú operáciu“ – chybu, kvôli ktorej budú, okrem iného, budúce akty agresie zo strany NATO alebo iných, pôsobiť menej dôveryhodne. Odráža to ideologicky zaslepený pohľad, ktorý nedokáže chápať politiku inak ako jednorozmerne, ako keby všetky geopolitické otázky mali byť hodnotené výlučne z hľadiska pokusu o oslabenie USA.

Zároveň mnoho ďalších ľavičiarov podľahlo pokušeniu postaviť sa priamo alebo nepriamo za jednu z bojujúcich strán. Neprekvapili ma postoje Socialistickej internacionály, Zelených v Nemecku alebo niekoľkých pokrokových predstaviteľov Demokratickej strany v USA – hoci náhle prechody k militarizmu od ľudí, ktorí sa len nedávno predtým vyhlásovali za pacifistov, majú vždy nepríjemne ostrý ráz. Skôr mám na mysli mnohé sily takzvanej „radikálnej“ ľavice, ktorá v týchto týždňoch stratila akýkoľvek zreteľný hlas medzi podporovateľmi Zelenského. Domnievam sa, že keď sa progresívne sily nestavajú proti vojne, pridú o zásadné opodstatnenie svojej existencie a nakoniec budú pohltené ideológiou opačného tábora.

MICHAEL LÖWY: Nie je náhoda, že veľká väčšina svetových „radikálne“ ľavicových strán, vrátane tých, ktoré sú najviac nostalgické za sovietskym socializmom, ako sú komunistické strany Grécka a Čile, odsúdila ruskú inváziu na Ukrajinu. Žiaľ, v Latinskej Amerike sa dôležité sily ľavice a vlády, ako je napríklad venezuelská, postavili na stranu Putina alebo sa obmedzili na akýsi „neutrálny“ postoj – ako [Luiz Inácio] Lula [da Silva], vodca Robotníckej strany v Brazílii. Ľavica má na výber medzi právom národov na sebaurčenie – ako tvrdil Lenin – a právom impérií napadnúť a pokúsiť sa pripojiť si iné krajiny. Nemôžete mať oboje, pretože sú to nezlučiteľné možnosti.

SIVIA FEDERICI: V USA stúpenci hnutí za sociálnu spravodlivosť a feministické organizácie ako Code Pink odsúdili ruskú agresiu. Dodávali však, že obrana demokracie zo strany USA a NATO je dosť selektívna, ak vezmeme do úvahy ich doterajšie výsledky v Afganistane, Jemene a operáciách Africomu v Saheli. A zoznam by mohol pokračovať.

Pokrytectvo americkej obrany demokracie na Ukrajine je tiež evidentné, keď vezmeme do úvahy mlčanie americkej vlády, keď čelí brutálnej okupácii Palestíny Izraelom a neustálemu ničeniu palestínskych životov. Dodávalo sa tiež, že USA otvorili dvere do krajiny Ukrajincom po tom, čo ich zatvorili pre prisťahovalcov z Latinskej Ameriky, hoci pre mnohých bol útek z ich krajín tiež otázkou života a smrti.

Čo sa týka ľavice, je určite hanba, že inštitucionálna ľavica – počnúc [Alexandriou] Ocasio-Cortezovou – podporovala posielanie zbraní na Ukrajinu. Priala by som si, aby sa radikálne médiá viac dotazovali na to, čo nám hovoria na inštitucionálnej úrovni. Napríklad, prečo „Afrika hladuje“ kvôli vojne na Ukrajine? Aké medzinárodné politiky spôsobili, že africké krajiny sú závislé od ukrajinských obilnín? Prečo nespomenúť masívne zaberanie pôdy zo strany medzinárodných spoločností, ktoré mnohých viedlo k tomu, že hovoria o „novom boji o Afriku“? Chcem sa ešte raz opýtať: Koho život má cenu? A prečo len určité formy úmrtí vzbudzujú rozhorčenie?

MARCELLO MUSTO: Napriek zvýšenej podpore NATO po ruskej invázii na Ukrajinu – demonštrovanej formálnou žiadosťou Fínska a Švédska o vstup do tejto organizácie – je potrebné usilovnejšie pracovať na tom, aby verejná mienka nevidela najväčšiu a najagresívnejšiu vojnovú mašinériu na svete (NATO) ako riešenie problémov globálnej bezpečnosti. V tomto príbehu sa NATO opäť ukázalo ako nebezpečná organizácia, ktorá vo svojom úsilí o expanziu a unipolárnu nadvládu podporuje napätie vedúce k vojne na celom svete. Je tu však paradox. Štyri mesiace po začiatku tejto vojny môžeme s istotou povedať, že Putin sa nielen pomýlil vo svojej vojenskej stratégii, ale napokon aj posilnil – dokonca aj z hľadiska medzinárodného konsenzu – nepriateľa, ktorého sféru vplyvu chcel obmedziť: NATO.

ÉTIENNE BALIBAR: Patrím k tým, ktorí sa domnievajú, že NATO malo zaniknúť po konci studenej vojny, v rovnakom čase ako Varšavská zmluva. NATO však malo nielen vonkajšie funkcie, ale aj – možno hlavne – funkciu disciplinovania, nehovoriac o domestikovaní západného tábora. Všetko to určite súvisí s imperializmom: NATO je súčasťou nástrojov, ktoré zaručujú, že Európa v širšom zmysle nemá skutočnú geopolitickú autonómiu voči americkému impériu.

Je to jeden z dôvodov, prečo sa NATO udržalo po studenej vojne. A súhlasím s tým, že následky boli katastrofálne pre celý svet. NATO upevnilo niekoľko diktatúr vo vlastnej sfére vplyvu. Zakrývalo – alebo tolerovalo – všetky druhy vojen, z ktorých niektoré boli ohavne vražedné a zahŕňali zločiny proti ľudskosti. To, čo sa momentálne deje kvôli Rusku, nezmenilo môj názor na NATO.

MICHAEL LÖWY: NATO je imperialistická organizácia, ktorej dominujú USA a je zodpovedná za nespočetné množstvo agresívnych vojen. Demontáž tohto politicko-vojenského monštra, ktoré vygenerovala studená vojna, je základnou požiadavkou demokracie. Jej oslabenie v posledných rokoch viedlo [Emmanuela] Macrona k tomu, aby v roku 2019 vyhlásil, že Aliancia je „mozgovo mŕtva“.

Bohužiaľ, ruská zločinecká invázia na Ukrajinu oživila NATO. Švédsko a Fínsko sa k nej teraz rozhodli pripojiť. Americkí vojaci sú rozmiestnení v Európe vo veľkom počte. Nemecko, ktoré pred dvoma rokmi odmietlo zvýšiť svoj vojenský rozpočet napriek brutálnemu tlaku Donalda Trumpa, sa nedávno rozhodlo investovať sto miliárd eur do prezbrojenia. Putin zachránil NATO pred jeho pomalým úpadkom, možno zánikom.

SILVIA FEDERICI: Je znepokojujúce, že ruská vojna proti Ukrajine vyvolala veľkú amnéziu o expanzionizme NATO a jeho podpore imperialistickej politiky EÚ a USA. Je čas osviežiť si pamäť o bombardovaní Juhoslávie NATO, jeho úlohe v Iraku a jeho vedúcej pozícii pri bombardovaní a rozpade Líbye. Príkladov totálneho a ústavného ignorovania demokracie, ktorú teraz NATO predstiera že bráni, je príliš veľa, že sa ani nedajú spočítať. Neverím, že NATO bolo pred ruskou inváziou na Ukrajinu na smrteľnej posteli. Práve naopak. Jeho postupovanie východnou Európou a jeho prítomnosť v Afrike dokazujú opak.

MARCELLO MUSTO: Zdá sa, že táto amnézia ovplyvnila mnohé sily ľavice vo vláde. Parlamentná väčšina Ľavicovej aliancie vo Fínsku zvrátila svoje historické princípy a nedávno hlasovala za vstup do NATO. V Španielsku sa veľká časť Unidas Podemos pripojila k zboru celého parlamentného spektra v prospech posielania zbraní ukrajinskej armáde a podporila obrovský nárast vojenských výdavkov. Ak strana nemá odvahu nahlas vystúpiť proti takejto politike, sama prispieva k expanzii amerického militarizmu v Európe. Takéto podriadené politické správanie v minulosti mnohokrát potrestalo ľavicové strany, a to aj vo voľbách, hneď ako na to nastala príležitosť.

ÉTIENNE BALIBAR: Najlepšie by bolo, keby bola Európa dostatočne silná na to, aby ochránila svoje vlastné územie, a aby existoval účinný systém medzinárodnej bezpečnosti – teda aby OSN bola demokraticky renovovaná a zbavená práva veta stálych členov bezpečnostnej rady. Ale čím viac narastá NATO ako bezpečnostný systém, tým viac upadá OSN. V Kosove, Líbyi a predovšetkým v roku 2013 v Iraku bolo v dôsledku toho cieľom Spojených štátov a NATO degradovať kapacity OSN v oblasti mediácie, regulácie a medzinárodnej spravodlivosti.

MARCELLO MUSTO: Skončíme tým, aký bude podľa vás priebeh vojny a aké sú možné budúce scenáre.

ÉTIENNE BALIBAR: Čo sa týka budúceho vývoja, možno byť len veľmi pesimistický. Ja som len sám sebou, no verím, že šanca vyhnúť sa katastrofe je veľmi malá. Sú na to minimálne tri dôvody.

Po prvé, eskalácia je pravdepodobná, najmä ak sa odporu voči invázii podarí pokračovať; a nemôže sa zastaviť pri „konvenčných“ zbraniach – ktorých hranica so „zbraňami hromadného ničenia“ sa stala veľmi zahmlenou. Po druhé, ak sa vojna skončí nekakým „výsledkom“, bude v každom prípade katastrofálna. Samozrejme, bude to katastrofa, ak Putin dosiahne svoje ciele rozdrvením ukrajinského ľudu a ak to povzbudí podobné intervencie; alebo tiež, ak bude nútený zastaviť sa a stiahnuť sa nazad, a vrátiť sa k politike blokov, v ktorej potom svet uviazne.

Každý z týchto výsledkov prinesie vzplanutie nacionalizmu a nenávisti, ktoré bude trvať dlho. Po tretie, vojna a jej pokračovania brzdia mobilizáciu planéty proti klimatickej katastrofe – v skutočnosti ju pomáhajú urýchliť a už sa premrhalo príliš veľa času.

MICHAEL LÖWY: Zdieľam tieto obavy, najmä pokiaľ ide o oneskorenie v boji proti klimatickým zmenám, ktoré sú teraz úplne marginalizované pretekmi v zbrojení všetkých krajín, ktorých sa vojna týka.

SILVIA FEDERICI: Aj ja som pesimistka. USA a ďalšie krajiny NATO nemajú v úmysle uisťovať Rusko, že NATO nerozšíri svoj dosah k hraniciam Ruska. Vojna bude preto pokračovať s katastrofálnymi následkami pre Ukrajinu, Rusko a ďalšie krajiny. Ako to zasiahne ostatné európske krajiny, uvidíme v najbližších mesiacoch. Neviem si predstaviť iné scenáre budúcnosti ako rozšírenie stavu permanentnej vojny, ktorý je už realitou v toľkých častiach sveta, a opäť odklon zdrojov tak potrebných na podporu spoločenskej reprodukcie smerom k deštruktívnym cieľom. Bolí ma, že tu nemáme masívne feministické hnutie, ktoré by šlo do ulíc, štrajkovalo a bolo odhodlané ukončiť všetky vojny.

MARCELLO MUSTO: Aj ja cítim, že vojna sa tak skoro neskončí. „Nedokonalý“, ale okamžitý mier by bol určite vhodnejší ako predlžovanie vojnového stavu, ale príliš veľa síl na tomto poli pracuje na inom výsledku. Kedykoľvek hlava štátu vyhlási, že „budeme podporovať Ukrajinu, kým nezvíťazí“, vyhliadky na rokovania sa vzďaľujú. Napriek tomu si myslím, že je pravdepodobnejšie, že smerujeme k neurčitému pokračovaniu vojny s ruskými jednotkami konfrontovanými s ukrajinskou armádou doplnenou a nepriamo podporovanou NATO.

Ľavica by mala usilovne bojovať za diplomatické riešenie a proti zvyšovaniu vojenských výdavkov, ktorých náklady dopadnú na svet práce a povedie to k ďalšej hospodárskej a sociálnej kríze. Ak sa to stane, získajú na tom strany krajnej pravice, ktoré dnes vtláčajú svoju pečať európskej politickej diskusii čoraz agresívnejším a reakčnejším spôsobom.

ÉTIENNE BALIBAR: Aby sme predložili pozitívne perspektívy, naším cieľom by musela byť prestavba Európy v záujme Rusov, Ukrajincov a nás  samotných tak, aby sa úplne prehodnotila otázka národov a národností.

Ešte ambicióznejším cieľom by bolo vynájsť a rozvinúť viacjazyčnú, multikultúrnu Väčšiu Európu otvorenú svetu – namiesto toho, aby sa z militarizácie Európskej únie stal zmysel našej budúcnosti, hoci sa to z krátkodobého hľadiska môže zdať nevyhnutné. Cieľom by bolo vyhnúť sa „stretu civilizácií“, ktorého by sme inak boli epicentrom.

MICHAEL LÖWY: K navrhnutiu ambicióznejšieho cieľa by som v pozitívnom zmysle povedal, že by sme si mali predstaviť inú Európu a iné Rusko, zbavené ich kapitalistických parazitických oligarchií. Zásada [Jeana] Jaurèsa „kapitalizmus prináša vojnu ako mrak búrku“ je relevantnejšia než kedykoľvek predtým. Len v inej Európe, od Atlantiku po Ural – postkapitalistickej, sociálnej a ekologickej – môže byť zabezpečený mier a spravodlivosť. Je toto možný scenár? Záleží na každom z nás.

5 júl 2022            

https://jacobin.com/2022/07/russia-ukraine-war-nato-expansion-diplomacy-military-aid

Étienne Balibar je predsedom súčasnej európskej filozofie na Kingston University v Londýne.

Silvia Federici je emeritná profesorka politickej filozofie na Hofstra University.

Michael Löwy je emeritným riaditeľom výskumu v Národnom centre pre vedecký výskum.

Marcello Musto je autorom kníh Another Marx: Early Manuscripts to the International a The Last Years of Karl Marx: An Intellectual Biography.